Didaktika matematiky

Stredovek.

1. Veľkým pokrokom bolo uvedomenie si rozdielu medzi diskrétnou a súvislou veličinou, ktoré môžeme sledovať v antickom Grécku. Euklides vyvinul geometrický prístup na riešenie kvadratických rovníc.
2. Arabská matematika – goniometrické funkcie, separované modely konkrétnych kriviek, univerzálny model všeobecnej krivky a jej extrémy. Al-Khwarizmi (asi 800 n.l.) uviedol klasifikáciu rôznych typov kvadratických rovníc.
3. Abrahám bar Hiyya Ha-Nasi, často známy pod latinským menom Savasorda (asi 1140) poskytuje úplné riešenie kvadratickej rovnice.
4. Okolo 12. až 14. storočia sa funkčné myslenie rozvíja aj v Európe. Začína sa vytvárať predstava o zákonoch prírody ako o zákonoch funkčného typu.
5. Nicole Oresme (14. st.) vyjadroval veličiny a ich závislosti geometricky. Prvý používal termín funkčná závislosť.

Novovek.

1. Matematika premenných veličín (17. st.). Bol definovaný pojem funkcie a následne vznikol diferenciálny a integrálny počet.
2. René Descartes (1596 - 1650) zaviedol metódu súradníc: Číslo $\leftrightarrow$ Poloha bodu.
3. Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 - 1716) zaviedol symboliku, ktorá sa používa dodnes. Zaviedol pojem funkcia.
4. Nikolaj Ivanovič Lobačevskij a Peter Gustav L. Dirichlet zaviedli dnešné klasické poňatie funkcie ako jednoznačného priradenia.

Pojem funkcie vymedzil Leonhard Euler (1707 - 1783), ktorý najprv definuje premennú a konštantnú veličinu a následne aj funkciu

V práci (Hanzalová 2013) sa uvádza "Euler sa odkláňa od geometricko-kinematického poňatia aj od vnímania funkcie ako krivky a zavádza ju analyticky. To umožňuje vykonávanie algebraických aj infinitesimálnych operácií. Euler tiež klasifikuje už známe funkcie a zavádza dnes asi najčastejšie používané označenie $f(x)$. V roku 1755 svoju pôvodnú definíciu ešte zovšeobecnil a zdôraznil tak vzájomnú závislosť veličín pri zmene premenných.