Daňové právo

Konanie podľa správneho súdneho poriadku je rozhodovacím procesom, ktorý je viazaný na návrh. V najstručnejšej charakteristike je možné povedať, že konanie začína vždy na základe procesného úkonu fyzickej alebo právnickej osoby. Nasledujúci priebeh už nie je tak jednoznačný. Rozhodovací proces má viacero križovatiek:

a)         spojenie a vylúčenie veci

b)        odmietnutie žaloby,

c)         zastavenie konania,

d)        rozhodnutie vo veci samej (pozitívne alebo negatívne).

           

            Konanie sa začína doručením návrhu súdu. Zákon pritom nehovorí v kontexte súdu o príslušnom súde. Je teda možné predpokladať, že absencia prídavného mena príslušnom súde odôvodňuje výklad, že konanie začína, aj keď je podanie doručené na nesprávny súd. Keďže tak ako pri iných podaniach  a iných procesných predpisoch je potrebné rozlišovať medzi podaním a doručením, je potrebné uviesť, že zákon hovorí o súde, nie o hocijakom orgáne verejnej moci. Ak by návrh bol doručený  na orgán verejnej správy, alebo orgán ochrany práva, navrhovateľ by sa vystatoval riziku zmeškania lehoty. V prípad nepríslušného súdu sa naopak priamo zákona predpokladá v § 18 ods. 2 a 5, že  Ak správny súd zistí, že nie je vecne, miestne alebo kauzálne príslušný, postúpi vec uznesením príslušnému správnemu súdu. Právne účinky spojené s podaním žaloby alebo iného podania zostávajú pri postúpení veci zachované.

 

            S doručením návrhu bez ohľadu na jeho právnu kvalitu, teda skutočnosť, ako sa bude rozhodovať následne, sa spája niekoľko právnych účinkov.

a)         vzniká povinnosť správneho súdu konať. Mimo iné oboznámiť ostatných účastníkov konania (žalovaných) s obsahom návrhu.

b)        vzniká prekážka raz začatého konania (litispendencia). Ide o prekážku, ktorá zabraňuje, aby sa v tej istej veci začalo niekoľko konaní. Okrem iného je z hľadiska zásady perpetuatio fori brzdou pred špekulatívnou snahou niektorých účastníkov konania, smerujúcej k zneužitiu práva.

 

Samotné podanie má v rámci správneho súdneho poriadku niekoľko náležitostí, ktoré môžeme chápať vo všeobecnej rovine. Je to predovšetkým odpoveď na otázky:

a)         kto ho robí ?

b)        komu je určené ?

c)         aká vec má byť predmetom podania (rozhodnutie, ktoré sa napáda, nečinnosť  a pod.) ?

d)        petit (ako sa navrhuje rozhodnúť)

e)         podpis.

 

Ustanovenie  § 31 ods. 3 rovnaké náležitosti spája aj s osobitným podaním a tým je žaloba. Je možné rozlíšiť tri procesné úkony účastníka konania :

a)         podanie

b)        návrh

c)         žaloba

 

Podanie je najvšeobecnejším pojmom a je spojené s akýmkoľvek procesným úkonom účastníka konania, ktoré smeruje voči súdu. Podanie sa posudzuje podľa obsahu a nie podľa názvu (porovnaj aj ustanovenie § 18 a 19 Správneho poriadku) . Rozlišujeme podanie vo veci samej a podanie  procesného charakteru. V druhom prípade môže ísť napríklad o navrhnutie dôkazov, ospravedlnenie sa z pojednávania a podobne. Ak sa robí podanie do raz začatého konania, jeho náležitosťou je aj spisová značka konania.

           

Podaním vo veci samej je najmä žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, sťažnosť, kasačná sťažnosť, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na priznanie odkladného účinku. Podanie je možné urobiť len písomne a to v  listinnej alebo elektronickej podobe. V prípade podania vo veci samej, urobenej v elektronickej podobe, si zákon vyžaduje splnenie niekoľko podmienok. Buď je urobené s autorizovaným podpisom, alebo je potrebné ho do 10 dní potvrdiť v listinnej podobe.  Vzhľadom k tomu, že celé konanie na súde je právne náročný proces, ako aj z dôvodu povinnosti pri väčšine konaní na zastupovanie advokátom, súd nemá ani právny ani vecný dôvod na výzvu na potvrdenie podania v listinnej podobe.

           

Podanie je potrebné urobiť v rovnopisoch a to tak, aby:

a)         jeden rovnopis bolo možné založiť do spisu vedeného súdom,

b)        každý na začiatku konania (resp. v čase realizácie podania)  známy účastník obdržal jeden rovnopis. Ak podanie nemá zákonom predpokladaný počet rovnopisov, súd zrealizuje kópie, avšak na trovy navrhovateľa.

 

Návrh je procesným úkonom, ktorým sa začína konanie a s ktorým sa účastník konania rozhodol spojiť účinok začatia konania. Ide o užší pojem ako podanie, avšak všeobecnejší ako žaloba. Návrh na začatie konania vo veciach uvedených v § 6 ods. 2 písm. a) až j), sa nazýva žalobou. Môžeme teda skonštatovať, že väčšina návrhov je žalobou.

 

Žaloba je najužším pojmom a spája sa len s podaním, ktorého predmetom je preskúmanie alebo postup vo veci, uvedenej v už zmienenom ustanovení § 6 ods. 2 písm. a) až j)

Správne súdy rozhodujú v konaniach o : a.) správnych žalobách, ( všeobecne) b.) správnych žalobách vo veciach správneho trestania, c.) správnych žalobách v sociálnych veciach, d.) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, e.) žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy, f.)  žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy, g.) žalobách vo volebných veciach, h.) žalobách vo veciach územnej samosprávy, i.) žalobách vo veciach politických práv, j.) kompetenčných žalobách,

 

Keďže žaloba je z hľadiska účastníka konania jedným z dvoch najdôležitejších procesných úkonov (spolu s kasačnou sťažnosťou, budeme sa ňou zaoberať osobitne).

            Zmena žaloby je viazaná na lehotu, v ktorej je možné napadnúť samotné rozhodnutie orgánu verejnej správy, resp. realizovať podanie. Ak zoberieme za príklad všeobecnú lehotu na podanie žaloby 2 mesiace od dňa právoplatnosti rozhodnutia, v tejto lehote je možné aj zmeniť žalobu. Dôležitá je aj samotná otázka, čo je to zmena žaloby.  Prvou odpoveďou je negatívne vymedzenie tejto problematiky, teda čo nie je zmena žaloby. Zmenou žaloby nie je späťvzatie žaloby a to hneď z  niekoľkých dôvodov:

a)         späťvzatie žaloby je možné do vydanie rozhodnutia súdom

b)        účinkom späťvzatia žaloby je zastavenie konanie a nevydanie rozhodnutie v predmetnej veci.

 

Naopak, zmena žaloby je ohraničená z časového hľadiska iným termínom a jej zamýšľaný účinok je v pokračovaní súdneho konania. Zmena žaloby sa môže týkať jednak:

a)             rozsahu napadnutia rozhodnutia orgánu verejnej správy,

b)             zmeny a doplnenia dôvodov podania žaloby.

 

Na začiatku konania  správny súd môže realizovať dva možné úkony, ktoré sa týkajú hospodárnosti a efektívnosti konania. Ide o spojenie veci a vylúčenie veci.

           

Spojenie veci je na základe uznesenie súdu zlúčením niekoľkých konaní tých istých účastníkov, alebo konaní, ktoré spolu skutkovo súvisia a ktoré začali samostatnými žalobami. V prípade možnosti pridelenia veci viacerým senátom rozhoduje predseda senátu alebo sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr. Dôvody pre takéto spojenie sú zvyčajne nástrojom vedenia konania, s akcentom na jeho hospodárnosť a efektívnosť. Vylúčené je spojenie veci z logických ako aj právnych príčin. V prvom rade ide o množenie žalôb toho istého žalobcu v tej istej veci. V takomto prípade musí súd neskoršie podané žaloby odmietnuť z dôvodu prekážky raz začatého konania. Je to logická prekážka, ktorá súvisí s účinkami podania žaloby.

 

            Druhým dôvodom je, ak jedno z podaní sa má z úradnej povinnosti postúpiť inému správnemu súdu. Logicky by nemohlo dôjsť k spojeniu vecí, keďže v jednom prípade by vznikol nedostatok jednej z pôsobností. Do tretice, ak o jednej veci má konať sudca a o druhej alebo o iných senát.

            Naopak, správny súdny poriadok v ustanovení v § 65 ods. 3 uvádza povinnosť spojiť veci a to v prípade, že preskúmania zákonnosti sa domáhajú viacerí účastníci administratívneho konania, alebo účastníci a prokurátor.

 

            Opakom zlúčenia veci je vylúčenie veci na osobitné konanie. Materiálny dôvod spočíva v existencii viacerých rozhodnutí, ktoré sa v rámci jednej žaloby majú preskúmať. Formálnym dôvodom je uznesenie predsedu senátu.

           

Raz začaté súdne konanie môže skončiť:

a)         procesným rozhodnutím

b)        rozhodnutím vo veci samej

 

            Procesné rozhodnutia môžeme rozdeliť do dvoch kategórií a to:

a)         tými s dočasnými účinkami, v našom prípade hovoríme o prerušení konania. Základná charakteristika prerušenia konania spočíva v existencii dôvodu, ktorý plynutím času odpadne, alebo existenciu otázky, ktorá počas istej lehoty bude vyriešená. Bez naplnenia týchto dôvodov by súd nemohol konať a preto je potrebné počkať a z tohto dôvodu reálne nekonať vo veci samej. Ak je konanie prerušené, nie je možné realizovať žiadne procesné aktivity, neplynú lehoty. O pokračovaní v konaní rozhodne predseda senátu aj bez návrhu vo forme uznesenia. Materiálne rozumej, obsahové dôvody pre prerušenie konania ustanovuje správny súdny poriadok v § 100 ods. 1 ako obligatórne, teda také, ktoré sú nevyhnutne spojené s povinnosťou prerušiť konanie a v ods. 2 ako fakultatívne, kedy môže byť prerušené konanie.

b)        tými s trvalými účinkami. Ide o odmietnutie žaloby, zastavenie konania a uspokojenie žalobcu. Vo všetkých troch prípadoch ide o procesné rozhodnutia vo forme uznesenia.

 

Odmietnutie žaloby. Ide o dôvody, ktoré majú obsahové  prepojenie na povinnosť skúmania podmienok konania. Ide teda o obsahovo iný okruh dôvodov, ako sú tie pre zastavenie konania. Takýto postup súdu je možný z nasledovných dôvodov:

a)         o tej istej veci už bolo správnym súdom právoplatne rozhodnuté. Ide o dôvod známy ako res iudicata,

b)        o tej istej veci toho istého žalobcu už prebieha pred správnym súdom skôr začaté iné konanie. Hovoríme aj o prekážke litispendencie,

c)         žaloba bola podaná predčasne a lehota na jej podanie v čase rozhodovania správneho súdu ešte nezačala plynúť,

d)        bola podaná oneskorene,

e)         bola podaná zjavne neoprávnenou osobou,

f)         žalobca nebol pri jej podaní zastúpený advokátom, odborovou organizáciou vo sociálnych veciach, alebo mimovládnou organizáciou v prípade právnej pomoci cudzincom,

g)        je neprípustná, pretože ide o vec, ktorá nespadá pod pôsobnosť správneho súdu,

h)        tak ustanoví správny súdny poriadok v prípadoch šikanóznych žalôb alebo zneužitia práva.

 

Zastavenie konania je procesným postupom, ktorý vznikne z dôvodov vzniknutých počas konania a ktoré bránia vydaniu rozhodnutia vo veci samej, ale zároveň neexistujú dôvody pre odmietnutie žaloby. Teda, pre ich správne pochopenie najmä v pochybnostiach,  je potrebné  podčiarknuť najmä negatívne vymedzenie, t.j., že nemôže ísť zároveň o dôvod pre odmietnutie žaloby. Správny súdny poriadok v § 99 hovorí o:

a)         žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol,

b)        b,) zistil sa taký nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby. Môže ísť napríklad o zánik fyzickej osoby alebo právnickej osoby (žalobcu) bez právnych nástupcov, podobne aj zánik plnomocenstva

c)         preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo medzitým zrušené na základe protestu prokurátora; ak rozhodnutie o proteste prokurátora bolo následne napadnuté na správnom súde v inom konaní inou osobou, správny súd uznesením konanie zastaví len so súhlasom žalobcu,

d)        preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy, alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo medzitým zrušené, alebo zmenené na základe mimoriadneho opravného prostriedku; ak zrušujúce rozhodnutie vydané v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku bolo následne na správnom súde napadnuté v inom konaní inou osobou alebo zmeňujúce rozhodnutie vydané v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku bolo následne napadnuté na správnom súde v inom konaní tým istým žalobcom, správny súd uznesením zastaví konanie len so súhlasom žalobcu,

e)         žalobca po prerušení konania podľa § 100 ods. 2 písm. c) správneho súdneho poriadku zostal nečinný dlhšie ako šesť mesiacov,

f)         žalobca nevyčerpal pred podaním žaloby postupy ustanovené týmto zákonom pri jednotlivých typoch konania,

g)        odpadol dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c.) a d.), ale napríklad o situáciu, v ktorej začne správny orgán konať sám s opomenutým účastníkom konania.

h)        tak ustanoví správny súdny poriadok alebo iný zákon. Ide napríklad o postup v prípadoch, kedy vec nepatrí do právomoci súdu, došlo k uspokojeniu žalobcu, k autoremedúre v sociálnych veciach, azyle, administratívnom vyhostení, pri začatí konania v otázke nečinnosti, v prípadoch zániku spornosti v konaní o preskúmaní zániku mandátu starostu alebo poslanca.

 

Uspokojenie žalobcu.  Z hľadiska rozdelenia tohto procesného inštitútu na formálny a materiálny (obsahový) rozmer je možné povedať, že formálne ide o dôvod uznesenia o zastavení konania. Jeho obsah však zákonodarca považoval za potrebné osobitne upraviť. Ide o situáciu, v ktorej správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, podá návrh súdu na vydanie nového správneho rozhodnutia,  ak:

a)         sa tým uspokojí žalobca

b)        nezasiahne sa zároveň do práv a právom chránených záujmov tretích osôb

c)         súd ešte nerozhodol vo veci samej.

Treba uviesť, že v tomto prípade ide o vydanie v podstate tretieho rozhodnutia po právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu. Teda okrem iného, ako sme uvádzali v úvode k tejto kapitoly, ide o významný zásah do právnej istoty a to inak ako konštatovaním súdu o nezákonnosti rozhodnutia. Z tohto dôvodu je potrebné na vydanie takéhoto „nového“ rozhodnutia súhlas súdu. Tento súhlas sa realizuje vo forme uznesenia. Nie je automatické, že súd rozhodne pozitívne. Ak sa rozhodne negatívne, pokračuje sa v konaní a je možné uplatniť všetky procesné práva účastníkov konania. Ak účastník konania (žalobca) oznámi súdu, že bol uspokojený, alebo tak je zrejmé pre súd zo všetkých okolností prípadu, súd konanie uznesením zastaví. Až v tomto momente dôjde k procesným účinkom voči konaniu.

           

Dôležitým inštitútom každého procesného postupu je možnosť zvolať pojednávanie, teda ústne prerokovanie žaloby, vykonanie dokazovania či realizáciu iných procesných úkonov. V rámci správneho súdnictva pojednávanie nie je obligatórnym inštitútom, ale povinne sa zvoláva len v niektorých prípadoch.  Vymenúva ich ustanovenie § 107 Správneho súdneho poriadku:

a)         ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,

b)        ak vykonáva dokazovanie. Nie je pritom dôležité, či sa dokazovanie bude realizovať na pojednávaní, alebo prostredníctvom dožiadaného súdu, napríklad vo forme výsluchu svedka. Zvyčajne takáto situácia môže nastať, ak je daný predpoklad zmeny rozhodnutia.

c)         ak to vyžaduje verejný záujem. Verejný záujem je neurčitý právny pojem, ktorý ale musí mať nejakú podobu rozpoznania v právnom predpise. Zvyčajne ide o otázky, týkajúce sa životného prostredia, najmä ak je napadnuté všeobecne záväzné nariadenie obce a žalobcom je prokurátor, alebo zainteresovaná verejnosť.

d)        ak je to na prejednanie veci potrebné. Napriek tomu, že tento dôvod sa môže javiť ako veľmi abstraktný, najmä v kontexte jeho porovnania s písmenami a.) a b.), nemôže ísť o situáciu, kedy sa má vykonať len dokazovania, alebo kedy sa takéto pojednávanie realizuje z dôvodu návrhu účastníka konania. Súd musí dospieť k záveru, že je potrebné realizovať niektorý z procesných úkonov, ktoré sú možné len na pojednávaní. Najmä ak ide o vysvetlenie činnosti, návrhu, úkonu zo strany účastníkov konania a výmena písomných vyjadrení by sa javila vo vzťahu ku hospodárnosti konania ako neefektívna.

e)         ak tak ustanovuje priamo správny súdny poriadok, najmä vo vzťahu potreby v určitej lehote rozhodnúť priamo na pojednávaní, napríklad v prípade žaloby generálneho prokurátora o rozpustení politickej strany.

 

Pre lepšie pochopenie nariadenia alebo nenariadenia pojednávania  je potrebné pripomenúť, že v prípade správneho súdnictva ide najmä o kasačnú kontrolu zákonnosti, pričom sa vychádza zo skutkového stavu, ako ho zistil správny orgán. Preto pojednávanie má byť skôr výnimkou ako pravidlom. Správny súd má plne k dispozícii administratívny spis, na základe ktorého vie vyhodnotiť zákonnosť alebo nezákonnosť postupu, alebo rozhodnutia správneho orgánu.

Z hľadiska efektívnosti konania, ako aj samotného faktu, že ak je právoplatne rozhodnutá vec napadnutá na súde, vyvoláva to pocit právnej neistoty, správny súd sa snaží, aby vec na súdnom konaní bola rozhodnutá spravidla na jednom pojednávaní.

 

Ako príprava na pojednávanie slúži najmä vyžiadanie si administratívneho spisu, predvolania účastníkov konania a ich právnych zástupcov, vzájomné doručenie žaloby a vyjadrení k nej, či iné úkony, smerujúce k spravodlivému a zákonnému posúdeniu žaloby. Jedným z foriem oznámenia o pojednávaní je jeho zverejnenie na webovej stránke správneho súdu.

 

Samotný priebeh pojednávania je verejný a zaznamenáva sa za pomoci technického zariadenia na záznam zvuku. Dôvodom pre nahrávanie pojednávania je okrem iného vernosť zachytenia všetkých úkonov, ako aj prednesov účastníka konania. Záznam zvuku v podobe nosiča dát je súčasťou spisu, alebo je súčasťou spisu informácia, kde sa predmetný nosič nachádza.

 

Základným účelom dokazovania je náležité objasnenie skutkového stavu. V našom právnom systéme sa právo nedokazuje. Dokazovanie je na rozdiel od iných procesných úprav najmä v trestnom práve a civilnom práve skôr výnimkou z pravidla. Správny súd tak koná, najmä ak nie je zo zákona viazaný skutkovým stavom, tak, ako ho zistil orgán verejnej správy. Ide spravidla o tri možné situácie:

a)         správny súd  to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci,

b)        rozhoduje v konaní vo veci správneho trestania, politických práv, žalobách proti nečinnosti, proti inému zásahu orgánu, alebo kompetenčných sporoch,

c)         rozhoduje o peňažnej moderácii.

 

V otázke dokazovania je potrebné rozlišovať tri pojmy:

a)         dôkaz

b)        dôkazný prostriedok

c)         formu vykonania dôkazu

 

Zákon, ale aj iné procesné predpisy, nemajú taxatívne vymedzené dôkazy. Právny predpis len vymedzuje účel dôkazu: objasnenie veci, pričom môžeme doplniť zákonodarcu a povedať, že ide skutkové objasnenie veci, nie právny výklad.  Druhým znakom dôkazu je, že bol získaný zákonným spôsobom. Je to všeobecná požiadavka na zákonnosť konania. Mohli by sme pripomenúť aj zásadu z rímskeho práva, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Z druhej strany dávam do pozornosti niektoré situácie, kedy ako dôkaz bola použitá nelegálna nahrávka, následne súd musel vyhodnotiť proporcionálnosť jednak zásahu do súkromia a jednak účelu v tomto prípade trestného konania a odhalenia trestného činu korupcie. Všeobecne však platí zásada, že dôkaz musí byť získaný legálnou cestou, ktorú predvída právny predpis, ak hovoríme o orgánoch štátnej správy, alebo ktorá nie je vyslovene zakázaná, ak hovoríme o dôkaze získanom fyzickou a právnickou osobou. Získaný z dôkazných prostriedkov - to je posledný znak, ktorý správny súdny poriadok spája s dôkazom. Dôkazné prostriedky však nevymenováva taxatívne, ako by sme mohli čakať, alebo, použijúc slovíčko najmä, hovoríme o demonštratívnom výpočte.

 

Správny súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní; ak sa toto nenariaďuje, môže byť vykonané aj mimo pojednávania, avšak v tom prípade je potrebné to oznámiť účastníkom konania. Podobne ako pri iných procesných úpravách, aj v tomto prípade platí povinnosť zachovania mlčanlivosti v prípade vykonania niektorých dôkazov.

           

Správny súdny poriadok pozná dve dôležité povinnosti vo vzťahu k dokazovaniu a to:

a)         edičnú povinnosť

b)        informačnú povinnosť.

 

Edičná povinnosť spočíva v rozhodnutí súdu voči osobe, ktorá má vec dôležitú pre konanie, aby túto vec vydala.  Môže ísť o listinu, ale aj o akúkoľvek inú vec, ktorá je dôležitá pre rozhodnutie vo veci samej a s ktorou disponuje adresát edičnej povinnosti.

Informačná povinnosť spočíva v uložení povinnosti osobe podať informáciu, ktorá je dôležitá pre rozhodnutie vo veci  a s ktorou disponuje takáto osoba, ak nie je zároveň viazaná táto osoba povinnosťou mlčanlivosti a nebola jej zbavená.  Aj opticky je zrejmé, že ide inú formu poznatku, ako je predmetom edičnej povinnosti, ktorá sa vyslovene viaže na hmotnú vec.

 

Účastníci konania  a zastupovanie v konaní. Hľadanie odpovede na otázku, kto je to účastníkom konania, by mohlo byť pokojne  predmetom rozsiahlej štúdie, nech by sa to týkalo akéhokoľvek procesného právneho predpisu. My sa v úvode k tejto podkapitole pokúsime len o základné zhrnutie niektorých znakov. V prvom rade ide o subjekt, pre ktorý má v nejakej kvalite význam rozhodnutie, ktoré sa má vydať v rámci správneho súdnictva. Nejakým spôsobom z neho vzniká buď právo na nové konanie, alebo potvrdenie právneho stavu. V tomto prípade pri správnom súdnictve nie je celkom správne hovoriť o dôsledkoch, ako to spomína napríklad ustanovenie § 14 Správneho poriadku slovným spojením „koho práva, právom chránené záujmy a povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.“

           

Z hľadiska formálneho zákon hovorí o troch kategóriách účastníkov konania a to:

a)         žalobca

b)        žalovaný

c)         ďalší účastník konania

 

Žalobca je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy, alebo opatrením orgánu verejnej správny na svojich právach dotknutá. Pre existenciu takéhoto žalobcu musí existovať predchádzajúce konanie s konkrétnymi účastníkmi konania, ktorí majú subjektívne práva a právom chránené záujmy, ktoré sú napadnutým rozhodnutím ovplyvnené.  Ak takáto právna situácia neexistuje, poznáme dva okruhy žalobcov a to prokurátor a zainteresovaná verejnosť. Obidva subjekty konajú vo verejnom záujme bez toho, aby existovala množina subjektívnych práv, dotknutá rozhodnutím orgánu verejnej správy. Zvyčajne (avšak nie výlučne) pôjde o situácie, kedy neexistuje presne určený okruh účastníkov, napríklad pri všeobecne záväzných nariadeniach orgánov samosprávy. Prokurátor ako orgán ochrany práva však môže podať žalobu aj v prípade, ak ide o situáciu, kedy mu nebolo vyhovené v rámci konania o proteste.

           

Zainteresovaná verejnosť je osobitným druhom účastníkov konania sui generis.  Zákon trošku zmätočne používa pojem zainteresovaná verejnosť, hoci sa pod týmto pojmom musí chápať aj otázka dotknutej verejnosti a ide len o terminologickú nepresnosť. Ide o subjekty podľa právnych predpisov na úseku životného prostredia, najmä v konaniach podľa zákona č. 24/2006 Z.z o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších právnych predpisov. Ak má byť zainteresovaná verejnosť žalobcom, musela byť nejakým spôsobom aktívna už počas procesu rozhodovania pred orgánom verejnej správy. Zákon v § 42 hovorí o potrebe mať účasť na administratívnom konaní.  Tento druh subjektu je však vymedzený aj vecne, a to problematikou životného prostredia.

           

Prokurátor je orgánom ochrany práva, ktorého pôsobnosť v rámci konania pred správnym súdom existuje v rôznych rozmeroch. V prvom rade je oprávnený podať žalobu vo veciach, kedy je napadnutý normatívny akt, najmä všeobecne záväzné nariadenie alebo uznesenie orgánu samosprávy.  Špeciálne pri uznesení je jediným možným žalobcom. Po druhé, môže podať žaloby, ak predtým realizoval prieskum zákonnosti v konaní o proteste a jeho protestu nebolo vyhovené. V konečnom dôsledku, podľa ustanovenia § 46 správneho súdneho poriadku, môže vstúpiť do ktoréhokoľvek konania na súde a bude mať v takomto prípade postavenie účastníka. Osobitné postavenie má Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý ma okrem iného právo podania kasačnej sťažnosti v konaniach, do ktorých mohol vstúpiť, ale nevstúpil.

           

Osobitné postavenie v konaní má Európska komisia a Protimonopolný úrad.  Ide osobitné oprávnenie, spočívajúce v podaní informácie, stanoviska alebo predložení pripomienok z vlastného podnetu súťažného orgánu.

           

Zastupovanie je jedným z typických inštitútov procesného práva. Prakticky v každom procesnom práve poznáme osobitné formy zastupovania účastníkov konania. Dôvodom pre osobitné úpravy tohto inštitútu sú najmä otázky predmetu konania a jeho účelu. Na to nadväzujú vcelku logické otázky, či si zastupovanie vyžaduje zručnosti, spojené zvyčajne s osobitným druhom vzdelania, alebo ide o mechanické úkony, ako je prevzatie pošty, či vytvorenie kópie zo spisu.

           

Podstatou správneho súdnictva je vysokokvalifikovaná právna analýza zákonnosti predmetného konania, postupu alebo rozhodnutia, či iného individuálneho správneho aktu. Preto je prakticky vylúčené, aby neodborník v danej problematike mohol vo väčšine konaní využiť všetky možnosti procesnej právnej úpravy. Zákon preto vyžaduje vo väčšine konaní v správnom súdnictve kvalifikovaný postup a to nielen v samotnom procese, ale aj pri koncipovaní základného dokumentu správnej žaloby.

           

Odbornou  kvalifikáciou sa v zmysle správneho súdneho poriadku myslí:

a)         zastúpenie advokátom už pri spisovaní žaloby. Pričom advokátom sa chápe osoba, ktorá je zapísaná v zozname, vedenom Slovenskou advokátskou komorou ako záujmovou samosprávou. Odborné a iné kvalifikačné predpoklady na tento druh činnosti sú obsiahnuté v zákone č. 583/2003 Z.z o advokácii v znení neskorších právnych predpisov.

b)        žalobca sám, alebo jeho zamestnanec môžu mať právnické vzdelanie. V tomto prípade sa samozrejme nevyžaduje zastúpenie advokátom. Treba však pripomenúť, že pod pojmom právnické vzdelanie sa myslí vysokoškolské vzdelanie v druhom stupni (teda magisterského štúdia) v odbore právo.

 

Existujú také konania v správnom súdnictve, kde sa nevyžaduje obligatórne zastupovanie advokátom, ide o:

a)         konanie pred Okresným súdom

b)        ak je žalovaný Centrum právnej pomoci,

c)         ak ide o otázku slobodného prístupu k informáciám,

d)        v prípadoch správnych žalôb v oblasti správneho trestania, sociálnych veciach, azylu, zaistenia a vyhostenia, otázky nečinnosti správneho orgánu, vo volebných a politických veciach.

 

Okrem právneho zastupovania  je možné zastupovanie v rámci správneho súdnictva aj dvoma inými spôsobmi. V prípade sociálnych vecí je možné zastupovanie odborovou organizáciou a v prípade vecí cudzineckej problematiky aj mimovládnou organizáciou, ak jej člen má právnické vzdelanie druhého stupňa.

           

Ak osoba, ktorá je účastníkom konania, nemá sama spôsobilosť na právne úkony, v konaniach ju zastupuje opatrovník na základe uznesenia súdu, alebo zákonný zástupca. Platí zásada, že účastník konania koná samostatne  v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony. Pri orgánoch verejnej správy sa považuje tento za spôsobilý konať vždy.

           

Každý účastník ma v konaní niektoré procesné práva, ktoré sa aplikujú na základe zásady rovnosti. Táto zásada však nemusí platiť v prípade osobitných situácií, ako je tzv. ochrana slabšej strany. V niektorých konaniach je objektívne žalobca v horšom postavení. Ide o žaloby v sociálnych veciach, alebo žaloby v rámci cudzineckej problematiky.