Daňové právo

Každé konanie, v ktorom rozhoduje na jednej strane orgán verejnej moci a na druhej strane sú subjekty v podradenej pozícii, ktoré sú povinné rešpektovať autoritu tohto orgánu, ako aj vykonať finálne rozhodnutie,  je ovládané niektorými princípmi. Dôvod je jednoduchý, žiaden právny predpis nemôže do takých detailov upraviť všetky možné procesné situácie, aby bol schopný predvídateľným spôsobom regulovať do budúcnosti všetko. Dôvodom je potreba istej miery abstraktnosti [827]právneho predpisu, ktorá ho odlišuje od individuálneho právneho aktu. Z tohto dôvodu existujú pomocné interpretačné požiadavky normatívneho charakteru, ktoré v pochybnostiach riešia otázku, kedy zákon mlčí. Uplatnenie týchto pomôcok však nemusí mať len takúto povahu. Konštatuje základné hodnotové otázky, na ktorých je postavené naše zvyčajne verejné právo. Rovnako môže stanoviť klauzulu, ktorá je aplikovateľná na všetky úkony, či už podrobne upravené zákonom, alebo viac všeobecnejšie.

           

Základné zásady sa prelínajú do všetkých procesných úkonov celého konania, od podania žaloby až po finálne rozhodnutie vo veci samej. Princípy sú množinou všeobecných znakov systému a v našom prípade konania, či konaní v rámci správneho súdnictva.

           

Princípy majú svoju formálnu a materiálnu rovinu. Formálne ide o zákonom exaktne vymenované pravidlá, väčšinou uvedených v úvodných ustanoveniach právneho predpisu, v našom prípade ustanoveniach § 5. To znamená, že vyplývajú z vôle zákonodarcu a sú zakomponované priamo v texte zákona.  Niekedy má dôvodová správa k zákonu charakter dovysvetľovania textu zákona a v týchto prípadoch sa vzácne môžeme stretnúť s prítomnosťou princípov aj v dôvodovej správe a to bez toho, aby boli explicitne uvedené v rámci textu zákona.

           

Ako sme už uviedli na princípe zákonnosti konania, niektoré princípy majú charakter fundamentálnych pravidiel, bez ktorých by nebolo možné, aby vôbec existoval organizovaný právny systém. V legendárnej knihe teórie práva „Morálka práva“ L . Fuller [828] sa hovorí o súbore pravidiel, bez ktorých by právo už nebolo právom. Ide napríklad o všeobecnú informovanosť o práve. Adresát právnej normy musí mať príležitosť sa dozvedieť o jej obsahu, inak by nebolo ani teoreticky možné dodržiavať pravidlo správania sa, ak by sme hovorili o „utajenom práve“.  Jedným z takýchto zásad je práve zásada zákonnosti.  Nie je vylúčené, že ako právna veda, tak rozhodovacia činnosť súdov v rámci aplikácie práva nenájdu aj niektoré iné pravidlá a zásady, ktoré budú mať tento materiálny charakter. Bez ich existencie by však nebolo možné hovoriť o základnom ústavnom princípe materiálneho právneho štátu.

           

Správne súdnictvo sa riadi viacerými princípmi, z ktorých niektoré nie je sú uvedené priamo v správnom súdnom poriadku. Hovoríme o vzťahu Správneho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku. Na správne súdne konanie sa primerane použijú aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, obsiahnuté v článkoch 1 až 18.

           

Vzhľadom k tomu, že niektoré tieto zásady alebo princípy sú aj v civilnom sporovom poriadku, aj správnom súdnom poriadku, pri nasledujúcom výklade nebudeme opakovať informáciu o takejto dvojexistencii.

           

Princíp právnej istoty alebo aj princíp legitímneho očakávania - tento princíp v podstate hovorí o predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, v tomto prípade súdov.  V prvom rade, odvolávajúc sa aj na európske[829] právo, každý musí vedieť pri znalosti právneho predpisu a predpisov predvídať  rozhodnutie súdu a správnych orgánov. Ide v inom rozmere o naplnenie princípu právneho štátu, najmä toho explicitne obsiahnutého v čl. 1 a 2  Ústavy slovenskej republiky. Tieto ustanovenie sú brzdou voči svojvôli orgánov a zároveň vytvárajú aj istotu u adresáta rozhodovania. Aby sme však túto požiadavku zredukovali na existenciu právneho predpisu, postupovali by sme neprimerane formálne. Prílišná formálnosť vo výklade zákona resp. právneho predpisu môže skĺznuť do deformácie samotného práva. Preto aj civilný sporový poriadok hovorí o potrebe spravodlivosti a účinnosti. Druhým rozmerom je požiadavka na predvídateľnosť vo vzťahu k predchádzajúcim rozhodnutiam. V podstate ide o ustanovenie, ktoré z hľadiska výkladu práva hovorí o potrebe v rovnakých veciach aplikovať právo rovnako.  Je možné však v súdnej praxi zaznamenať odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a to odklon legálny. Ide o dva prípady. Odlišnosť z hľadiska skutkového základu a vývoj právneho názoru.  Ak posudzovaná vec nevykazuje rovnaké znaky, ako skutkový základ predchádzajúcich rozhodnutí, nie je možné, aby vznikla povinnosť rozhodovať rovnako. Ale nie je ani vylúčený rovnaký postup. Pre účastníka konania je dôležité, ak existuje celý rad predchádzajúcich rozhodnutí, že sa môže spoliehať na rešpektovanie tejto ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Vývoj rozhodnutí a právneho názoru na niektoré otázky je v právnom štáte rovnako prirodzenou vecou.  Môže vzniknúť jednak z dôvodov rozhodnutia Ústavného súdu alebo európskych súdnych autorít, predovšetkým Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody. Dôvodom na zmenu judikatúry môže byť v menšej miere aj právna veda.  V každom prípade, odklon od existujúcich právnych názorov v rámci rozhodnutí súdov je potrebné vždy dôkladne a presvedčivo zdôvodniť.

           

Ohľadne formy výkladu je  stanovených niekoľko veľmi významných pravidiel. Ide o:

a)         požiadavku na ústavne komfortný výklad. Každý výklad zákona, a to všeobecne, musí byť v súlade s textom ústavy, ako aj jej materiálnym jadrom, ak je objektivizovateľne známe v podobe rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky,

b)        podmnožinou bodu a.) je zásada, že výklad nemôže byť v rozpore s textom zákona. Samozrejme, máme celý rad názorov, ako aj rozhodnutí, ktoré hovoria o potrebe nachádzania práva a ochrany účelu zákona, najmä pred už spomínaným formalistickým prístupom.

c)         súlad výkladu s verejným poriadkom.

d)        súlad s medzinárodnými záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom,

e)         súlad s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody a Súdneho dvora Európskej únie.

 

Dotváranie práva súdom a analógia. Ide o riešenie situácie, kedy zákon mlčí pri riešení istých spoločenských vzťahov, alebo obsahuje medzery v zákone. V tomto prípade zákonodarca umožnil nasledujúci postupnosť:

a)         posúdenie veci podľa iného ustanovenia civilného sporového poriadku, alebo iného zákona, ak ide o úpravu, ktorá upravuje vec čo do obsahu a účelu najbližšie,

b)        posúdenie veci podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti,

c)         princípy, zohľadňujúce právnu vedu a predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť súdov. 

 

Pravidlo zákazu zneužitia práva je obsiahnuté ako základné pravidlo jednak v civilnom sporovom poriadku, ale aj v ustanovení § 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku. Obidva právne predpisy zakazujú zneužitie práva.  Všeobecne je možné povedať, že formálne je zneužitie práva postupom, kedy niekto realizuje legitímne umožnený úkon alebo inú procesnú alebo hmotnoprávnu aktivitu. Teda nie je pochybnosť o tom, z hľadiska textu právneho predpisu, že tu je daná formálna možnosť. Avšak účel tohto procesného úkonu alebo aktivity zvyčajne spočíva v defektnom získaní prospechu alebo spôsobenia ujmy. Ide o formálne povolené konanie, ktoré ale sleduje právom buď nepovolený alebo nepredpokladaný účel. Dôvod takéhoto inštitútu je jednoduchý, objektívne právo nepozná zároveň dovolené aj nedovolené konanie. Okrem špekulatívnych úkonov ide aj šikanózny úkon, alebo snahu osoby odďaľovať splnenie povinnosti, alebo vznik účinkov rozhodnutia alebo iného individuálneho správneho aktu.

 

Ochrana verejného záujmu.

 

Správny súdny poriadok stavia v ods. 3 § 5 na tú istú úroveň  tak zákonnosť, ako aj verejný záujem. V užšom slova zmysle sme o zákonnosti hovorili v kontexte právnej istoty a požiadavky legitímneho očakávania. Zákonnosť je imanentnou požiadavkou na konanie štátneho orgánu conditio sine qua non.  Verejný záujem je základnou povinnosťou pri konaní orgánov verejnej moci. Je nie len určujúcim kritériom, konať vo verejnom záujme, ale aj dôvodom pre samotné konanie. Ani v súkromnom práve, prísne vzaté, nie je možné konať v rozpore s verejným záujmom, napríklad  na úseku ochrany kultúrnych pamiatok. Avšak vo väčšine súkromnoprávnych konaní nie je verejný záujem aj dôvodom pre konanie. Vo verejnom práve je celý rad situácii, kedy orgán musí konať ex offo, teda vo verejnom záujme.

           

Nie len v právnej vede, ale aj praxi sa často vyskytuje otázka, čo je to verejný záujem. Ide v každom prípade o neurčitý právny pojem, ktorý nie je pre všetky právne situácie rovnako definovateľný. Niektoré právne predpisy poznajú parciálne definovanie verejného záujmu, napríklad v prípade jeho ochrany pri výkone verejnej služby, verejnej funkcie, alebo pri zákone č. 391/2020 Z.z o teste proporcionality v oblasti regulácie povolaní, ako aj v mnohých iných osobitných právnych predpisoch.

           

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ako aj právnej doktríny,  je verejný záujem neurčitým právnym pojmom, ktorý vyjadruje  istý hodnotu, spôsobilú byť dôvodom na obmedzenie základných práv a slobôd osôb za predpokladu testu proporcionality, ak je nejakým explikovateľným spôsobom predmetom právnej regulácie, ktorá  s ním musí spájať takúto možnosť. Teda, musia byť splnené tieto znaky :

a)         ide o pozitívnu hodnotu, z ktorej môžu mať benefit viacerí,

b)        spôsobilú za istých podmienok (testu proporcionality) obmedziť základné práva,

c)         táto hodnota, aj s možnosťou takéhoto následku, je v nejakej forme vyjadrená v zákone (pričom nemusí byť použitý výraz verejný záujem).

 

            Dispozičná zásada (princíp) hovorí o momente začatia súdneho konania. Na rozdiel od niektorých mimoriadnych opravných prostriedkov, v tomto prípade je možné začať konania len na návrh. Aj situácia, kedy je konanie iniciované zo strany prokuratúry, nie je popretím tohto pravidla. Prokurátor síce samotný prieskum začal z vlastného podnetu, ale konanie na súde aj v jeho prípade začína žalobou.

 

            Ústnosť a verejnosť konania sú naviazané na konanie v zmysle pojednávania  pred správnym súdom. Rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne. Vylúčenie verejnosti je možné len v prípadoch, ak by tým bol ohrozený osobitný záujem, alebo by si to z pohľadu ochrany informácii vyžadoval osobitný zákon.

 

            Ochrana v rámci konania štátu je efektívna len vtedy, ak je skutočne rýchla. Preto viacero procesných predpisov, ako v správnom práve, tak aj v rámci správneho súdnictva, hovorí o požiadavke hospodárnosti a efektívnosti konania. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť aj s názvom princíp procesnej ekonómie. [830]

 

            Princíp rovnosti účastníkov konania - tento princíp v sebe implicitne obsahuje dve podstatné zásady. Jednak rovnocennosť všetkých účastníkov konania, čo sa okrem iného prejavuje na rovnakej možnosti nazrieť do spisu, doručovania, možnosti vyjadriť sa a podobne. Teda ide o rozmer tejto zásady, ktorý ma skôr procesnú a technickú rovinu. Druhou rovinou  je, že tento princíp vystihuje samotnú podstatu správneho súdnictva a síce, že orgán verejnej moci sa dostáva do rovnocenného postavenia s bývalým adresátom jeho právomoci.

 

            Dokazovanie v rámci správneho súdnictva nie je jeho typickou črtou. Ako sme už uviedli, základom súdnej kontroly je preskúmanie zákonnosti. Napriek tomu správny súdny poriadok počíta s možnosťou vykonávania dôkazov a preberá základný procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov.

 

            Súdna kontrola je stupňom preskúmania rozhodnutia mimo štruktúry orgánov verejnej správy. Ako sme už uviedli, je to zároveň jeho podstatou. Napriek existencii rozdelenia moci a nezávislosti a nestrannosti konania, súdne rozhodnutie by nemalo význam, ak by jeho záverom nebol viazaný správny orgán, o ktorého rozhodnutie alebo rozhodnutia ide.  Z textu tohto ustanovenia vyplýva jednak viazanosť, čo sa týka výroku rozsudku. Teda, ak je zrušený, je povinný správny orgán toto rešpektovať. Ale v rámci tohto ustanovenia je implicitne prítomná aj viazanosť správneho orgánu právnym názorom správneho súdu.  Z hľadiska práva a najmä jednotnej interpretácie práva, má táto viazanosť veľký význam. Len pripomeniem, že v už vyššie spomínaných ustanoveniach civilného sporového poriadku je možné identifikovať istý druh nepriamej viazanosti, či v podobe legitímneho očakávania, alebo povinnosti rešpektovať výklad Ústavného súdu a európskych justičných orgánov. Základný princíp, uvedený v odseku 10 tohto ustanovenia, sa týka viazanosti individuálnej v konkrétnej veci, zatiaľ čo princíp z civilného sporového poriadku má charakter viac abstraktný a všeobecný.

 

            Správne súdnictvo je síce precízne vymedzeným systémom súdov a procesných úkonov v oblasti ochrany jednotlivca pred štátom, avšak nie je jediným nástrojom tohto druhu. V širšom slova zmysle je to súčasť systému orgánov ochrany práva. Zákonodarca pamätá aj na situácie, kedy, či už na ochranu jednotlivca alebo verejného záujmu, je adekvátne použiť aj štátnu zložku v podobe prokuratúry. Tá je jednak všeobecným orgánom ochrany práva,  známym skôr z trestných konaní ako orgán činný v trestnom konaní, ale má aj široké vymedzenie v rámci netrestného úseku. Zrkadlovo sú so základným princípom správneho súdnictva spojené ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 153 / 2001 Z.z o prokuratúre v znení neskorších právnych predpisov. Vzhľadom k tomu, že prokurátor je oprávnený konať vo verejnom záujme, jeho procesné možnosti narúšajú základnú predstavu o správnom súdnictve ako o nástroji na kontrolu správnych rozhodnutí. Podľa § 21 ods. 1 písm. a. bod 4 a 5, prokurátor môže preskúmať a následne aj súdne napadnúť normatívny právny akt, akým je uznesenie samosprávy alebo všeobecne záväzné nariadenie samosprávy.