Daňové právo

Úkony  zabezpečujúce  priebeh a účel správy daní sú súčasťou prvej časti, základných a všeobecných ustanovení, ktoré sa aplikujú pri celej správe daní s výnimkou, ak by určité nasledujúce ustanovenia ustanovili niečo iné. Medzi úkony zabezpečujúce priebeh a účel správy daní, ktorou je postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov[708], patria :

-            zápisnica a úradný záznam[709]; Pre správu daní je charakteristická zásada písomnosti, ktorá sa nesporne prejavuje aj v povinnosti príslušného orgánu o ústnom pojednávaní alebo vykonaní úkonu spísať zápisnicu, pričom zákon demonštratívne vymenúva, čo by mala zápisnica obsahovať. V prípade, že zápisnica nahrádza podanie, musí mať náležitosti podania. Príslušný orgán je povinný zaznamenať aj iné skutočnosti, ako napríklad telefonické hovory, resp. oznámenia,  formou úradného záznamu.[710]

-            predvolanie a predvedenie[711]; Ak pri správe daní je nevyhnutná účasť konkrétnej osoby, správca dane ju môže predvolať. Predvolaná osoba je  povinná dostaviť sa na predvolanie . Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať o jej predvedenie. Správca dane, ktorým je obec, o predvedenie požiada príslušný útvar Policajného zboru. Správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, požiada o predvedenie príslušný útvar Policajného zboru, príslušný colný úrad alebo Kriminálny úrad finančnej správy.

-            dožiadanie[712]; Správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov pri správe daní iného vecne príslušného správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, ak tento môže požadovaný úkon vykonať ľahšie, hospodárnejšie alebo rýchlejšie.

-            predbežná otázka[713]; Ak sa pri správe daní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný; inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať inému príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, alebo o osobnom stave fyzickej osoby.

-            nazeranie do spisov[714]; Daňový subjekt alebo jeho zástupca je oprávnený nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Samozrejme sú aj obmedzenia a to napríklad v prípade, ak sa vykonáva dožiadanie. Správca dane je povinný o každom takomto nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam.

-            dokazovanie[715]; Dokazovanie je postup, v rámci ktorého správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo[716]. Dokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Dokazovaním sa má prispieť k naplneniu základného účelu správy daní a to „správne zistiť daň a zabezpečiť úhradu dane“. Daňový poriadok upravuje dokazovanie výslovným určením skutočností, ktoré preukazuje (nie dokazuje) daňový subjekt a skutočností, ktoré preukazuje správca dane.

 

Daňový subjekt preukazuje:

a)         skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (podľa demonštratívneho odkazu ide o zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z.). Vzhľadom na demonštratívny výpočet, možno za tieto osobitné predpisy považovať všetky predpisy, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú správneho určenia ktorejkoľvek dane spadajúcej do sústavy daní, resp. daňových podaní vrátane daňových priznaní. Určenie dane v tomto prípade nemožno zamieňať so zistením dane. Určením dane možno podľa môjho názoru, aj keď to jednoznačne z daňového poriadku nevyplýva,  rozumieť určenie výšky dane.

b)        skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní; Samozrejme správca dane môže daňový subjekt vyzvať len v rozsahu oprávnení, ktoré mu umožňuje právny predpis.

c)         vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť; Môže ísť aj o evidencie nad rámec zákonných evidencií, napríklad ak ich správca dane uložil podľa ustanovenia § 51 ako záznamovú povinnosť.

 

Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

 

Dôkazom môže byť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

 

Tu možno upriamiť pozornosť na českú právnu úpravu, ktorá by často mohla byť vzorom pri tvorbe právnych predpisov na Slovensku. Podľa § 92 ods. 5  zákona č. 280/2009 Sb. daňový řád podľa českej právnej úpravy správca dane preukazuje :    

a)        oznámení vlastních písemností,

b)        skutečnosti rozhodné pro užití právní domněnky nebo právní fikce,

c)         skutečnosti vyvracející věrohodnost, průkaznost, správnost či úplnost povinných evidencí, účetních záznamů, jakož i jiných záznamů, listin a dalších důkazních prostředků uplatněných daňovým subjektem,

d)        skutečnosti rozhodné pro posouzení skutečného obsahu právního jednání nebo jiné skutečnosti,

e)         skutečnosti rozhodné pro uplatnění následku za porušení povinnosti při správě daní,

f)          skutečnosti rozhodné pro posouzení účelu právního jednání a jiných skutečností rozhodných pro správu daní, jejichž převažujícím účelem je získání daňové výhody v rozporu se smyslem a účelem daňového právního předpisu.

 

Z uvedeného možno dovodiť, že správca dane v Českej republike musí v zásade preukázať skutočnosti, ktoré vyvracajú tvrdenie daňového subjektu. Tieto striktné ustanovenia daňového řádu vnášajú pomerne vysokú záruku, že správca dane zhodnotí všetko, čo môže byť v prospech daňového subjektu, pretože ak tak neurobí, možno zvážiť, či nedošlo k porušeniu ústavného práva daňového subjektu na spravodlivý proces.

 

- svedok a znalec[717]

Dôkazom pri správe daní môže byť aj svedecká výpoveď. Daňový poriadok stanovuje, že každý je povinný vypovedať ako svedok na účely správy daní o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe. Z uvedeného vyplýva, že svedkom môže byť každá fyzická osoba (právnická osoba reálne nemôže vypovedať − právnická osoba v konečnom dôsledku vždy koná prostredníctvom fyzickej osoby) odlišná od daňového subjektu, ktorej sú známe dôležité okolnosti, resp. skutočnosti týkajúce sa správy daní. Svedkom môže byť každá fyzická osoba, ktoré má spôsobilosť na práva a povinnosti a ktorá je fyzicky schopná podať správu o skutočnostiach, ktoré sú jej známe. Svedok nesmie byť správcom dane vypočúvaný o skutočnostiach, ktoré sú utajovanými skutočnosťami. Správca dane nemôže svedka vypočúvať napríklad ohľadne skutočností týkajúcich sa obchodného tajomstva, bankového tajomstva, poštového tajomstva, telekomunikačného tajomstva. Úmyselné vyzradenie uvedených druhov tajomstva môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva. Dôkazom pri správe daní môže byť aj znalecký posudok. Znalec je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činností podľa zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, resp. aj osoba, ktorá v tomto zozname zapísaná nie je, ale je ustanovená za znalca orgánom verejnej moci, s týmto ustanovením za znalca súhlasí a v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať, alebo ho môže vykonať len s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi. Takto ustanovený znalec môže úkon vykonať, len ak zložil sľub pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci, t. j. v danom prípade pred správcom dane, ktorý ho za znalca ustanovil.

 

 

 

-  poskytovanie údajov správcovi dane[718]

Za účelom správneho zistenia danea zabezpečenia úhrady dane daňový poriadok ukladá určeným subjektom povinnosť poskytovať informácie správcovi dane. Ide predovšetkým o informácie, ktoré pomôžu správcovi dane k lepšiemu naplneniu účelu správy daní. V danom prípade sa prejavuje jedna zo základných zásad správy daní, a to zásada spolupráce[719], podľa ktorej právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb je úzko spolupracovať so správcom dane. Daňový poriadok výslovne vymenúva osoby, ktoré sú povinné správcovi dane poskytovať údaje. Pričom ich rozdeľuje podľa toho, či automaticky bez výzvy musia informácie poskytovať (napr. súdy, orgány štátnej správy, obce, vyššie územné celky a notári sú povinní oznamovať správcovi dane údaje potrebné na účely správy daní), resp. osoby, ktoré tak musia urobiť, ak ich správca dane vyzve (napr. štátne orgány a iné orgány a osoby, ktoré z úradnej moci alebo vzhľadom na predmet svojej činnosti vedú evidenciu osôb alebo majetku.

 

-  lehoty[720]

Ako vo väčšine procesných predpisov sú v daňovom poriadku riešené aj otázky týkajúce sa počítania lehôt, ich predĺženia a zmeškania lehôt. Ak nie je lehota pre niektorý úkon ustanovená týmto zákonom alebo osobitným predpisom[721] určí primeranú lehotu správca dane a zároveň upozorní na následky nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako osem dní možno určiť len výnimočne pre jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony. Ak nie je lehota pre niektorý úkon ustanovená týmto zákonom alebo osobitným predpisom, určí primeranú lehotu správca dane a zároveň upozorní na následky nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako osem dní možno určiť len výnimočne pre jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony. Ustanovenie výslovne rieši aj situáciu, kedy sa lehota považuje za zachovanú (napr. ak je v posledný deň lehoty vykonaný úkon u správcu dane alebo podanie odovzdané na poštovú prepravu alebo prijaté elektronickými prostriedkami, resp. ak nemožno doručiť podanie do elektronickej podateľne z dôvodov na strane správcu dane, lehota sa považuje za zachovanú, ak je podanie doručené najbližší nasledujúci pracovný deň po odstránení prekážok na strane správcu dane. Z dôležitých dôvodov môže daňový subjekt pred uplynutím lehoty požiadať správcu dane o jej predĺženie. Správca dane nemôže lehotu predĺžiť o dlhšiu dobu, než o akú daňový subjekt žiada. Ďalšie predĺženie už predĺženej lehoty nie je prípustné. Lehotu ustanovenú týmto zákonom alebo osobitným predpisom správca dane nemôže predĺžiť. Správca dane zo závažných dôvodov odpustí zmeškanie lehoty, ak o to daňový subjekt požiada najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odpadli dôvody zmeškania, a ak v tej istej lehote urobí zmeškaný úkon. Zmeškanie už predĺženej lehoty nemožno odpustiť. Obmedzením je aj skutočnosť, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť, ak uplynul od posledného dňa pôvodnej lehoty jeden rok.

 

-          doručovanie písomností [722]

Ustanovenie sa dotýka doručovania písomností správcom dane. Platí, že správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Ak písomnosť nie je možné doručiť týmto spôsobom, správca dane doručuje písomnosť prostredníctvom  a) poskytovateľa poštových služieb, b) iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis[723], c) verejnej vyhlášky.

 

Riešená je aj otázka, komu doručovať, ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom na správu daní. V tom prípade sa doručuje zástupcovi. Ak však má adresát niečo vykonať, doručuje sa aj adresátovi aj zástupcovi. Odmietnutie prijatia písomnosti sa považuje za doručenie dňom, keď bola písomnosť odmietnutá. Vzhľadom na skutočnosť, že porušenie daňových predpisov nesie so sebou sankcie (správca dane uloží sankciu, čo znamená, že ju musí uložiť), musí byť zrejmé, zrejmé, kedy správca musí doručovať do vlastných rúk. Do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, a) o ktorých tak výslovne ustanovuje tento zákon, b) ak je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené s právnou ujmou,  c) ak tak určí správca dane. Platí, ak  si nevyzdvihne fyzická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia na pošte (doručovateľ o tom adresáta upovedomí), považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa fyzická osoba o uložení nedozvedela.  Ak ide o také miesto doručenia, na ktoré nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk, považuje sa písomnosť za doručenú v deň jej vrátenia správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa adresát, ktorému mala byť písomnosť doručená, o tom nedozvie. Daňový poriadok obsahuje samostatné ustanovenia o doručovaní elektronickými prostriedkami[724], pričom doručovanie týmto spôsobom sa považuje za doručenie do vlastných rúk. Osobitne je upravené aj doručovanie mimo územia Slovenskej republiky[725]. Adresátovi, ktorý má sídlo alebo bydlisko na území členského štátu mimo územia Slovenskej republiky a jeho sídlo alebo bydlisko je známe, doručujú sa písomnosti priamo. Ak je potrebné doručiť písomnosť adresátovi do vlastných rúk, zašle sa písomnosť na medzinárodnú návratku.  Ak si takýto adresát určí zástupcu na doručovanie, doručujú sa písomnosti tomuto zástupcovi.  V zásade platí, ak písomnosť nemožno doručiť, považuje sa za doručenú v deň vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Ak sa písomnosť doručuje adresátovi elektronicky, na doručovanie sa vzťahujú ustanovenia o elektronickom doručovaní. Daňový poriadok upravuje aj doručovanie verejnou vyhláškou a to v prípade, ak správcovi dane nie je známy pobyt alebo sídlo adresáta.