13. DAŇ Z PRIDANEJ HODNOTY

13.10. Z rozhodnutí súdov


Oblasť dane pridanej hodnoty v dôsledku svojej komplexnej harmonizácie v priestore Európskej únie podlieha jurisdikcii Súdneho dvora Európskej únie, ktorý zjednocuje súdnu prax v členských štátov prostredníctvom tzv. prejudiciálnych konaní. V rámci nich už bolo vydaných niekoľko stoviek rozhodnutí a v súčasnosti oblasť dane z pridanej hodnoty predstavuje jednu z dominantných oblastí v rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej únie. Je tak prakticky nemožné vyčleniť niekoľko rozhodnutí a skôr je vhodné odkázať na špecializovanú literatúru, ktorá sa im systematicky venuje.[547] Pre poskytnutie aspoň základnej predstavy o komplexnosti súčasnej judikatúry považujeme za vhodné poukázať na dva rozsudky.

 

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-16/93 Tolsma v Inspecteur der Omzetbelasting, ako bol tento citovaný v rozsudku C-11/15 - Český rozhlas:

"20. [...] v rámci systému DPH zdaniteľné činnosti predpokladajú existenciu transakcie medzi účastníkmi obsahujúcu určenie ceny alebo protihodnoty. Ak teda činnosť poskytovateľa spočíva iba v poskytovaní služieb bez priamej protihodnoty, neexistuje zdaniteľný základ a tieto plnenia teda nepodliehajú DPH (pozri rozsudky z 3. marca 1994, Tolsma, C‑16/93, EU:C:1994:80, bod 12; z 29. októbra 2009, Komisia/Fínsko, C‑246/08, EU:C:2009:671, bod 43, a z 27. októbra 2011, GFKL Financial Services, C‑93/10, EU:C:2011:700, bod 17).

21. Napokon podľa ustálenej judikatúry sa poskytnutie služieb „vykonáva za protihodnotu“ v zmysle článku 2 bodu 1 šiestej smernice, a teda je zdaniteľné len vtedy, ak medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu za službu poskytnutú príjemcovi (pozri rozsudky z 3. marca 1994, Tolsma, C‑16/93, EU:C:1994:80, bod 14; z 29. októbra 2009, Komisia/Fínsko, C‑246/08, EU:C:2009:671, bod 44, a z 27. októbra 2011, GFKL Financial Services, C‑93/10, EU:C:2011:700, bod 18).

22. V tomto kontexte Súdny dvor opakovane rozhodol, že pojem „poskytnutie služieb za protihodnotu“ v zmysle článku 2 bodu 1 šiestej smernice predpokladá existenciu priamej súvislosti medzi poskytnutou službou a prijatou protihodnotou (pozri rozsudky z 5. februára 1981, Coöperatieve Aardappelenbewaarplaats, 154/80, EU:C:1981:38, bod 12; z 8. marca 1988, Apple and Pear Development Council, 102/86, EU:C:1988:120, bod 12, z 3. marca 1994, Tolsma, C‑16/93, EU:C:1994:80, bod 13; z 29. októbra 2009, Komisia/Fínsko, C‑246/08, EU:C:2009:671, bod 45, a z 27. októbra 2011, GFKL Financial Services, C‑93/10, EU:C:2011:700, bod 19)."

 v znení rozsudku sp. zn. 1Sžf/49/2016 zo dňa 16.01.2018: „Nesprávnosť v označení nomenklatúry spôsobená predávajúcim v prevodných dokladoch, ktorými nadobúdateľ pred colným úradom preukazuje pôvod a spôsob nadobudnutia minerálneho oleja, však za daného legislatívneho stavu nerobí z nadobúdateľa daňovníka v zmysle § 13 ods. 2 písm. a/ zákona č. 98/2004 Z. z. Keďže žalobca doložil doklady o kúpe minerálneho oleja v zistenom množstve od konkrétneho dodávateľa, niet pochýb o tom, že preukázal, od koho a ako nadobudol minerálny olej, ktorý bol u neho v deň nasledujúci po kúpe zistený. Fakt, že nomenklatúrne zatriedenie, ktoré si nadobúdateľ pri kúpe nemá ako preveriť, sa na základe laboratórneho skúmania v špecializovanom pracovisku finančnej správy ukáže ako nezodpovedajúce nadobúdacím dokladom, neznamená, že kupujúci pôvod a spôsob nadobudnutia minerálneho oleja nepreukázal. Za týchto okolností by bolo od colného úradu rozumné očakávať, že po laboratórnom zistení vyššie uvedenej nezrovnalosti v nomenklatúrnom označení vykoná miestne zisťovanie u označeného dodávateľa, preverí vierohodnosť dokladov a tvrdení žalobcu, ako aj pôvod a spôsob nadobudnutia minerálneho oleja dodávateľom a jeho prípadné zdanenie.“

 

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-255/02 Halifax and ostatní:

„54. Pojem „hospodárske činnosti“ je definovaný v článku 4 ods. 2 šiestej smernice ako činnosť zahŕňajúca „všetky“ činnosti výrobcov, obchodníkov a osôb poskytujúcich služby a podľa judikatúry zahŕňa všetky štádiá výroby, distribúcie a poskytovania služieb (pozri najmä rozsudky zo 4. decembra 1990, Van Tiem, C‑186/89, Zb. s. I‑4363, bod 17, a MGK-Kraftfahrzeuge-Factoring, už citovaný, bod 42).

55. Ako Súdny dvor uviedol v bode 26 rozsudku z 12. septembra 2000, Komisia/Grécko (C‑260/98, Zb. s. I‑6537), analýza definícií pojmov platiteľ dane a hospodárska činnosť poukazuje na rozsah pôsobnosti pojmu hospodárska činnosť a jeho objektívny charakter v tom zmysle, že činnosť je posudzovaná sama osebe, nezávisle od jej cieľov alebo jej výsledkov (pozri tiež rozsudok z 26. marca 1987, Komisia/Holandsko, 235/85, Zb. s. 1471, bod 8, ako aj v tomto zmysle najmä rozsudky zo 14. februára 1985, Rompelman, 268/83, Zb. s. 655, bod 19, a z 27. novembra 2003, Zita Modes, C‑497/01, Zb. s. I‑14393, bod 38).

56. Táto analýza, ako aj analýza pojmov dodávka tovaru a poskytovanie služieb v skutočnosti poukazujú na to, že všetky tieto pojmy, ktoré definujú zdaniteľné plnenia v zmysle šiestej smernice, majú objektívny charakter a uplatňujú sa nezávisle na cieľoch a výsledkoch dotknutých plnení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2006, Optigen a i., C‑354/03, C‑355/03 a C‑484/03, Zb. s. I-483, 2006, bod 44).

57. Ako Súdny dvor uviedol v bode 24 rozsudku zo 6. apríla 1995, BLP Group (C‑4/94, Zb. s. I‑983), povinnosť správcu dane pristúpiť k vyšetrovaniu s cieľom určiť úmysel platiteľa dane tak, že sa vezme do úvahy, okrem výnimočných prípadov, povaha cieľa dotknutého plnenia, je v rozpore s cieľmi spoločného systému DPH zabezpečiť právnu istotu a prijať akty nevyhnutné na uplatnenie DPH.

[...]

2. [výroku rozhodnutia] Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.

Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

3. [výroku rozhodnutia] Keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce zneužitie.“


547 Najpopulárnejším zdrojom je v súčasnosti Terra, B. – Kajus, J. A Guide to the European VAT Directives 2018. Amsterdam: IBFD, 2018. a na Slovensku Beňo, M. – Zuziková, A. Zákon o dani z pridanej hodnoty a vybraná judikatúra Súdneho dvora EÚ. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, 672 s.