Daňové právo

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.05.2021 sp. zn. 1Sžfk/13/2020 :  Pokiaľ ide o otázku odplatnosti prevádzkovania nevýherných hracích prístrojov v roku 2014, sťažovateľ podľa názoru kasačného súdu v konaní pred správnym súdom ničím hodnoverným nedoložil, že by vyberal od zákazníkov odplatu za používanie priestorov herne, nie za hru na nevýherných hracích prístrojoch. Preto sa správny súd podľa mienky kasačného súdu venoval tejto časti sťažovateľovej argumentácie viac ako bolo nevyhnutné. Možno však súhlasiť s názorom správneho súdu, že aj keby sťažovateľ „spoplatňoval" napríklad len vstup do priestorov herne, bola by cena tohto vstupu bezpochyby i odplatou za možnosť použitia nevýherných hracích prístrojov, len v inej forme ako priama hodinová sadzba za biliard, snooker či bowling, ktorá je pri tomto type podnikania obvyklá. Na podstate odplatnosti prevádzkovania nevýherných hracích prístrojov by sa teda nič nezmenilo. Kasačný súd podotýka, že príjem z tejto činnosti podlieha dani z príjmov bez ohľadu na to, v akej forme si prevádzkovateľ cenu za používanie prístrojov účtuje. Pokiaľ teda odplatnosť používania nevýherných hracích prístrojov je podľa § 52 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. podmienkou pre zdanenie ich prevádzkovania miestnou daňou z nevýherných hracích prístrojov, potom možno spoľahlivo skonštatovať, že táto podmienka bola splnená.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.05.2010 sp. zn. 3Sžf/129/2009 : Logickým výkladom je možné v tomto prípade podľa názoru senátu odvolacieho súdu dospieť k záveru, že daňová povinnosť na zaplatenie dane za nevýherné hracie prístroje daňovníkovi, ktorý ku dňu 01.01.2005 už prevádzkoval nevýherné hracie prístroje vznikla ku dňu 01.01.2005, keďže ide o takú činnosť, ktorá sa stala k tomuto dňu predmetom miestnej dane. Zákon č. 582/2004 Z.z. ani všeobecne záväzné nariadenie neobsahujú výnimky, pod ktoré by bolo možné argumentáciu žalobcu zaradiť a uznať tak, že by sa uvedená miestna daň nevzťahovala na prevádzkovateľov nevýherných hracích prístrojov, ktorí uvedenú činnosť už prevádzkovali pred 01.01.2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.04.2010 sp. zn. 3 Sžf 100/2009 : V tomto prípade však bolo zistené, že tvrdenie daňového subjektu nie je pravdivé, keďže vykonaným šetrením bolo zistené, že do predmetnej prevádzky majú prístup aj iné osoby ako členovia občianskeho združenia I.. Do priestoru herne vstupujú osoby, ktoré sa nepreukazujú žiadnym preukazom občianskeho združenia, ani ich nikto so zamestnancov nekontroluje. Tak, ako vyplýva zo šetrenia správcu dane hlavným účelom použitia počítačov v predmetných priestoroch po 14.00 hod. boli práve počítačové hry. Uvedené žalobca nespochybnil, rovnako ani skutočnosť, že klubová karta, ktorú záujemca o použitie počítačov dostal od pracovníkov v prevádzkarni slúžila na zaznamenanie odohratých minút, prípadne minutie vopred zaplateného poplatku za počítačové hry. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúca skutočnosť, akým spôsobom je možné definovať pojem verejnosť, a z ktorého slovníka slovenského jazyka bude súd v danej veci vychádzať. Nesporné je, že uvedená prevádzka na ulici P. bola prístupná verejnosti, teda každej osobe, ktorá do predmetnej prevádzkarne vstúpila bez toho, aby bolo zisťované či je uvedená osoba členom občianskeho združenia alebo nie. Uvedená skutočnosť je rozhodujúca pri posúdení vzniku daňovej povinnosti, keďže v predmetnej prevádzkarni boli využívané počítače v množstve 19 kusov, na ktorých bolo možné prijať poskytnutie služby – hrať počítačové hry. Počítač spĺňa označenie – elektronického prístroja na počítačové hry (§ 52 ods. 2 písm. a/ zákona č. 582/2004 Z.z.). Odvolací súd zo stanov Občianskeho združenia I., registrovaných na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky dňa 24.09.2004, ktoré predložil do spisu súdu žalobca, z článku III. bod 1, 2 a 3 zistil, že členom združenia môže byť každá fyzická a právnická osoba. O prijatí za člena združenia rozhoduje výkonný výbor na základe písomnej prihlášky. Členstvo vzniká dňom prijatia člena. Poukazujúc na znenie stanov Občianskeho združenia I., najmä citovaného článku III. možno podľa senátu odvolacieho súdu vyvodiť jednoznačný záver, že klubová karta, ktorú obdržal po príchode do G. S. každý návštevník o využitie počítačov, nezakladá členstvo v občianskom združení I.. Rovnako na vznik členstva nepostačuje len vypísanie formuláru – vstupnej prihlášky do občianskeho združenia I.. Naopak členom združenia sa stane záujemca až prijatím, o ktorom rozhoduje výkonný výbor na základe písomnej prihlášky združenia. Výbor – členovia výboru sa v priestoroch G. S. nezdržiavali. Na podklade uvedených skutočností má senát odvolacieho súdu za preukázané, že do priestorov G. S. mali prístup aj iné osoby než členovia Občianskeho združenia I., a možno ich označiť ako verejnosť. Potom uvedené priestory boli verejne prístupné, čo zároveň naplnilo zákonnú podmienku na vyrubenie dane v tomto prípade. Splnenie druhej zákonnej podmienky vyplýva okrem iného aj zo samotnej klubovej karty G. S., kde je uvedené, že ide o počítačovú herňu. Z karty je zrejmé, že má slúžiť návštevníkom klubu na vyznačovanie minút na hry – minuté minúty, zostatok minút. Z uvedených skutočností vyplýva, že k vyrubeniu miestnej dane za nevýherné hracie prístroje prišlo v zmysle zákona.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.06.2002 sp. zn. 5 Sž 44/2002[434]: Podľa § 10b ods. 1 zákona č. 544/1990 Zb. poplatok sa platí za umiestnenie mechanických a elektronických prístrojov a automatov na zábavné hry (ďalej len „zábavné hracie prístroje“), do ktorých sa na začatie a pokračovanie hry vkladajú mince alebo bankovky v tuzemskej, prípadne zahraničnej mene, pričom prístroj nevydáva peňažnú výhru. Z uvedeného teda vyplýva, že poplatkovej povinnosti podlá § 10b zákona č. 544/1990 Zb. podliehajú tie zábavné hracie prístroje, ktoré: a) nevydávajú žiadnu peňažnú výhru, b) hru začínajú a v hre pokračujú po vložení mince, resp. bankovky, c) slúžia na určitú hru (v zmysle súťaže, príp. stávky). Predmetné detské hojdacie zariadenie nevydáva žiadnu peňažnú výhru a spúšťa sa do činnosti vložením mince. Podlá názoru súdu však neslúži na hru, t. j. uvedomelú činnosť fyzickej osoby dosiahnuť určitý zamýšľaný výsledok, ako napr. splniť časový limit, dosiahnuť maximálny počet bodov alebo zásahov a podobne. Hojdacie detské zariadenie je určené pre obmedzený okruh detí (vek alebo hmotnosť dieťaťa). Slúži výlučne na zábavu detí, pričom sa od dieťaťa nežiada, ba ani neočakáva žiadna aktivita smerujúca k nejakému výsledku. Dieťa nie je v pozícii hráča, ktorý vedome svojimi schopnosťami, resp. svojou zručnosťou môže ovplyvniť chod zariadenia, alebo získať určitú nepeňažnú výhru (napr. počet bodov alebo zásahov). Detské hojdacie zariadenie patrí do skupiny zariadení, ktoré sú určené pre zábavu, ako napr. rôzne druhy kolotočov, hojdačiek a iných zariadení detských ihrísk. Podlá názoru súdu v prípade detského hojdacieho zariadenia chýba prvok hry, ktorý je dôležitým kvalifikačným kritériom pre zaradenie tohto zábavného (nie však hracieho) prístroja ako prístroja alebo automatu podliehajúceho poplatkovej povinnosti podlá § 10b zákona č. 544/1990 Zb..