Daňové právo
6. DAŇ ZA UBYTOVANIE
Napriek tomu, že daň za ubytovanie je pomerne novou daňou, spoplatnenie prechodného ubytovania má dlhšiu históriu. Z hľadiska vývoja na našom území možno spomenúť zákon č. 329/1921 Sb. zo dňa 12. augusta1921 o prechodnej úprave finančného hospodárstva obcí a miest s právom municipálnym, ktorý umožňoval obciam vyberať dávku z prechodného ubytovania. Podľa pravidiel vyberania dávky z prechodného ubytovania obsiahnutých v nariadení vlády Československej republiky č. 143/1922 Sb. zo dňa 27. apríla 1922 na vykonanie zákona z 12. augusta 1921, čís. 329 Zb. z. a n., o prechodnej úprave finančného hospodárstva obcí a miest s právom municipálnym dávku bol povinný platiť prenajímateľ, bolo mu však dovolené žiadať jej náhradu od nájomníkov. Z neskoršej právnej úpravy možno spomenúť zákon č. 82/1952 Zb. o miestnych poplatkoch, ktorý však jednotlivé poplatky nevymenúval, len stanovoval, že druhy poplatkov, ktoré sú miestne národné výbory povinné vyberať, určí vláda a predpisy o týchto poplatkoch vydá minister financií. Takýmto predpisom bola napríklad vyhláška Ministerstva financií č. 67/1966 Zb. o miestnych poplatkoch, ktorá stanovovala, že miestne (mestské, obvodné) národné výbory vyberajú, ak sa uznesú po prerokovaní s okresným národným výborom (v Prahe s Národným výborom hlavného mesta Prahy) a občanmi podľa miestnych podmienok na ich zavedení, tieto miestne poplatky: a) poplatok za používanie verejného priestranstva, b) poplatok zo vstupného, c) poplatok z prechodného ubytovania. Poplatok z prechodného ubytovania podľa tejto vyhlášky bolo možné vyberať v rekreačných miestach, kde sú vybudované a udržiavané zariadenia prevažne používané účastníkmi rekreácie, a ďalej v miestach sústredeného turistického ruchu. Tieto miesta určoval v súlade so zásadami rajonizácie cestovného ruchu na návrh miestneho (mestského) národného výboru príslušný okresný národný výbor po prerokovaní s okresnou odborovou radou. Poplatok sa vyberal od osôb, ktoré sa v týchto miestach prechodne zdržovali. Tieto osoby sa nazývali poplatníkmi, pričom poplatok vyberal pre národný výbor ubytovateľ (organizácia alebo občan), ktorý poskytoval prechodné ubytovanie. Poplatok sa však nevyberal v kúpeľných miestach, kde sa platil kúpeľný poplatok. Vyhláška č. 67/1966 Zb. o miestnych poplatkoch bola zrušená zákonom č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, podľa ktorého obec okrem iných miestnych poplatkov mohla vyberať aj poplatok za ubytovaciu kapacitu a poplatok za kúpeľný a rekreačný pobyt. Poplatok za ubytovaciu kapacitu platila právnická a fyzická osoba, ktorá vlastnila rekreačné alebo školiace zariadenie alebo mala k nemu právo hospodárenia. Poplatok za kúpeľný a rekreačný pobyt platila fyzická osoba, ktorá sa prechodne zdržovala v kúpeľnom mieste alebo mieste sústredeného cestovného ruchu za účelom liečenia alebo rekreácie, pričom miesto sústredeného cestovného ruchu vymedzoval okresný úrad po prerokovaní s obcou. Poplatok za kúpeľný a rekreačný pobyt v ustanovenej výške pre obec vyberala a ručila zaň fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytla prechodné ubytovanie. Zákon č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch bol zrušený v súčasnosti platným zákonom č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.
Daň za ubytovanie je miestnou daňou, ktorú môže ukladať obec. Správu dane za ubytovanie vykonáva, t. j. správcom dane za ubytovanie je obec, na ktorej území sa ubytovacie zariadenie nachádza[405]. Výnos dane za ubytovanie vrátane výnosu z pokuty a úroku z omeškania vzťahujúcich sa k tejto dani je príjmom rozpočtu obce, ktorá je správcom dane.
405 § 37 zákona o miestnych daniach