Daňové právo

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22.01.2014 : Pokiaľ zákonná úprava ponecháva obci ako správkyni dane z nehnuteľností možnosť určiť rozsah daňovej povinnosti ustanovením výšky ročnej sadzby dane z nehnuteľností (zvýšiť alebo znížiť základnú ročnú sadzbu dane ustanovenú priamo zákonom), tak takéto zákonné splnomocnenie nezbavuje obec povinnosti konať (v rámci svojej normotvornej činnosti) tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva vlastniť majetok, príp. základného práva na podnikanie a porušovaniu princípov právneho štátu. Navyše, v preskúmavanom prípade existujú ďalšie priamo zákonom o miestnych daniach ustanovené obmedzenia, ktoré sú obce, resp. ich obecné zastupiteľstvá povinné pri určovaní výšky ročnej sadzby dane z nehnuteľností rešpektovať; tieto vyplývajú priamo z dikcie napadnutých ustanovení zákona o miestnych daniach. Z § 8 ods. 2 prvej a druhej vety a § 12 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o miestnych daniach totiž vyplýva, že ročnú sadzbu dane z pozemkov a dane zo stavieb môže obec zvýšiť alebo znížiť, resp. ustanoviť ju rozdielne pre jednotlivé skupiny pozemkov len „... podľa miestnych podmienok v obci alebo v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území“. Z citovaného vyplýva, že obec musí svoje rozhodnutie o určení ročnej sadzby dane z nehnuteľností založiť na zohľadnení miestnych podmienok, v rámci ktorého je povinná vymedziť aj teritoriálne územie, ktorého sa zvýšenie alebo zníženie ročnej sadzby dane bude týkať. Zákonodarca teda napadnutou právnou úpravou nenabáda obce k nekontrolovanému či svojvoľnému znižovaniu alebo zvyšovaniu ročných sadzieb daní z nehnuteľností, ale dáva obciam možnosť ich určenia vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti determinované lokálnymi podmienkami v obci, a to aj vzhľadom na účel, pre ktorý sa miestne dane ukladajú (na zabezpečenie úloh a funkcií územnej samosprávy vyplývajúcich z ústavy a zákonov). Zároveň zákonodarca splnomocňuje obec znížiť alebo zvýšiť ročnú sadzbu dane z nehnuteľností všeobecne záväzným nariadením len za súčasného dodržania maximálneho rozpätia medzi najnižšou a najvyššou ročnou sadzbou dane z nehnuteľností (§ 8 ods. 2 tretia veta a § 12 ods. 2 tretia veta zákona o miestnych daniach).

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/23/2012 zo dňa 30.01.2013 : Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s argumentom žalobcu, že keď nebol žalobca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, nie je daňovníkom dane z nehnuteľností, nakoľko výkladom argumentum ad absurdum by bolo možné prísť k záveru, že vlastník, ktorý nie je zapísaný v katastri nehnuteľností, nie je povinný platiť daň z nehnuteľností (pozemkov, stavieb); v tom prípade by bolo jeho záujmom, aby čo najdlhšiu dobu v katastri nehnuteľností zapísaný nebol a aby mu vo vzťahu k nehnuteľnosti nevznikla žiadna daňová povinnosť. Táto skutočnosť je však v rozpore s účelom zákona č. 582/2004 Z. z., ktorým sa upravujú miestne dane a poplatky. Najvyšší súd Slovenskej republiky výkladom e ratione legis dospel k záveru, že žalobca bol v období rokov 2005 až 2007 daňovníkom dane z nehnuteľností, ku ktorým nadobudol vlastnícke právo 1.januára 2004.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/17/2011 zo dňa 14.02.2012 : Skutočnosť, že stavebník nežiadal o prípadnú opravu výroku rozhodnutia predmetného stavebného povolenia, že namiesto povolenia stavby má ísť o povolenie zmeny už jestvujúcej stavby nadstavbou bolo chybou žalobcu, ktorá mala pre neho ten následok, že sa zme nil charakter pozemku pre daňové účely z trvalého trávnatého porastu na stavebný pozemok. Pre rozhodnutie vo veci samej je totiž podstatný výrok rozhodnutia o povolení stavby a tým je skutočnosť, že bola povolená stavby záhradnej chatky a nie jej nadstavba alebo prístavba alebo zmena už jestvujúcej stavby.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/82/2019 zo dňa 29.04.2021 : Kasačný súd konštatuje, že pri výklade a s tým spojenej aplikácii § 6 ods. 4 zákona č. 582/2004 Z. z. je potrebné jeho obsah vnímať tak, že pre naplnenie definície stavebného pozemku je potrebné toto vyhodnotiť s prihliadnutím na to, či vo vzťahu k pozemkom, ktoré majú byť predmetom dane existuje len právoplatné stavebné povolenie, alebo už bolo vydané právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Ak totiž vo veci existuje len právoplatné stavebné povolenie, tak aj s prihliadnutím na druhú vetu citovaného ustanovenia (,,Celkovú výmeru stavebného pozemku tvoria parcely, ktorých parcelné čísla sú uvedené v právoplatnom stavebnom povolení.“) je zrejmé, že predmetom dane budú všetky pozemky, ktoré sú uvedené v stavebnom povolení a to bez ohľadu na to, či na nich stojí stavba, resp. bez ohľadu na to, aké typy stavieb sa na nich budú stavať. Pokiaľ však vo veci existuje právoplatné kolaudačné rozhodnutie na stavbu, daňové orgány sú povinné skúmať kvalitatívnu stránku tejto stavby, na účely posudzovania toho, či možno pozemok pod takou stavbou považovať za stavebný pozemok v zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 582/2004 Z. z. a tak ho aj zdaňovať. Vychádzajúc zo samotného znenia citovaného ustanovenia, je pri posudzovaní tejto kvalitatívnej stránky stavby potrebné určiť, či táto napĺňa atribúty stavby podľa § 10 ods. 2 alebo stavby s bytmi a nebytovými priestormi, ktoré sú predmetom dane z bytov podľa § 14.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/1/2020 zo dňa 19.05.2021 : Kasačný súd konštatuje, že o oslobodení pozemkov, stavieb a bytov od daňovej povinnosti alebo o znížení dane pre pozemky, stavby, byty a osoby, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 2 a 3 citovaného zákona 582/2004 Z. z., na základe zákonného splnomocnenia vo väčšine prípadov rozhoduje príslušný správca dane (v danej veci mesto Žarnovica). Podľa zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku správca dane môže určiť podmienky oslobodenia vo všeobecne záväznom nariadení obce len k 1. januáru nasledujúceho kalendárneho roka. Daň z nehnuteľností je miestnou daňou, ktorej výnos je v plnom rozsahu príjmom príslušných miest a obcí. Vzhľadom na miestny charakter tejto dane, je iba správca dane splnomocnený vo všeobecne záväznom nariadení obce podľa miestnych podmienok upraviť zníženie dane, ako aj oslobodiť vymenované druhy nehnuteľností. Na daňové zvýhodnenia, ktoré nie sú upravené vo všeobecne záväznom nariadení obce, nemá daňovník právny nárok. Daňové zvýhodnenia z dane z pozemkov, z dane zo stavieb alebo z dane z bytov môže poskytnúť iba ten obecný alebo mestský úrad, na území ktorého sa nehnuteľnosť nachádza. Ak poskytnutie daňových zvýhodnení nebolo obsahom všeobecne záväzného nariadenia obce, znamená to, že správca dane sa rozhodol neznižovať daň ani neposkytovať oslobodenie na vybrané druhy nehnuteľností a voči jeho postupu sa nemožno odvolať.