Daňové právo

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 754/2016 zo dňa 7.12.2016: Aj keď ústavnému súdu v princípe neprislúcha dopĺňať či vylepšovať dôvody rozhodnutia všeobecného súdu, v reakcii na sťažnostné dôvody len stručne uvádza, že predpoklady uznania výdavkov za daňové výdavky sú explicitne uvedené v relevantných ustanoveniach zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Správne pritom krajský súd, ako aj najvyšší súd poukázali na skutočnosť, že bez preukázania reálnosti (skutočnej existencie) konkrétneho nákupu tovaru (v danej veci káble) je samotná existencia účtovných dokladov daňovo-právne nepostačujúca. Sťažovateľka totiž znášala dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že tovar, ktorý neskôr predala svojmu odberateľovi, predtým nakúpila od deklarovaných dodávateľov (, ) práve v druhu, množstve a akosti deklarovanej na faktúrach od týchto dodávateľov. Ústavný súd pritom po oboznámení sa s dôvodmi rozsudku najvyššieho súdu rovnako konštatuje, že sťažovateľka toto dôkazné bremeno neuniesla, o čom svedčí celý rad skutočností, ktoré vyšli najavo počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a ktoré v konečnom dôsledku boli popísané v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (absencia týchto obchodov v daňových priznaniach dodávateľských spoločností, nekontaktnosť ich štatutárnych orgánov, neschopnosť popísať konkrétne okolnosti dodania tovaru a ďalšie). Preukázanie pôvodu tovaru, ktorý neskôr sťažovateľka predala svojmu odberateľovi, pritom nepredstavuje dôkazné bremeno daňových orgánov (ako sa sťažovateľka mylne domnieva), ale len a výlučne sťažovateľky ako daňového subjektu.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26 S/16/2011 zo dňa 19.01.2012: V prípade, ak ide o príjem z titulu zmluvnej pokuty, tento u nepodnikajúceho žalobcu tvorí základ dane ako ostatný príjem v zmysle § 8 zák. č. 595/2003 Z. z. Výpočet príjmov tvoriacich túto kategóriu zdaňovaných príjmov síce v § 8 cit. zákona explicitne nie je menovaný, do tejto kategórie však v zmysle ich iba demonštratívneho výpočtu (viď § 8 ods. 1 cit. zákona) spadajú všetky ostatné príjmy nemenované v § 5 až 7 cit. zákona, ktoré logicky zároveň nie sú v iných ustanoveniach zákona definované ako príjmy od dane oslobodené.

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 203/2014 zo dňa 30.07.2015: Vykonává-li společník společnosti s ručením omezeným pro tuto společnost činnost, jež může mít jinak charakter samostatné výdělečné činnosti, a podléhat tak zdanění podle § 7 odst. 1 písm. c) zákona ČNR č. 586/1992 Sb., o daních z příjmů, pak se na základě fikce stanovené v § 6 odst. 1 písm. b) téhož zákona, příjem z této činnosti považuje pro daňové účely za příjem ze závislé činnosti.“ Na tom nic nemění, že činnost neprovede osobně, nýbrž prostřednictvím svých zaměstnanců, za použití nářadí a nástrojů, jež byly v jeho vlastnictví. Pro stanovení daňové povinnosti není významné, jakým právním jednáním a jakými prostředky soukromého práva byl založen vztah mezi společností a společníkem či jednatelem, na jehož základě společník či jednatel vykonal pro společnost předmětnou práci. Podstatné je, jak je obsah takového jednání definován pro účely zdanění.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/12/2014 zo dňa 2.12.2014: Príjmy daňovníka nezriadeného na podnikanie, plynúce z činnosti, na ktorej účel daňovník vznikol (hlavná činnosť daňovníka), sú od dane oslobodené. Preto nie je možné daňové výdavky súvisiace s príjmami z hlavnej činnosti priraďovať k príjmom, ktoré dani podliehajú.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 2/2017 zo dňa 6.2.2018: Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Zákonodarca v ustanoveniach § 19 a nasledujúcich zákona o dani z príjmov ustanovil zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to: - podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, to znamená, že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), - podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a - podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný). Uvedené kritériá musia daňovníci vždy brať v úvahu, a to pri každom konkrétnom výdavku, pretože len v prípade, ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 až 5, § 20, § 21 zákona o dani z príjmov. Podmienka vecnosti daňového výdavku je splnená vtedy, ak je výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. To znamená, že musí byť reálny súvis medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 56/2018 zo dňa 21.8.2019: Daňovým výdavkom je výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak zákon neustanovuje inak. Najvyšší súd preto poukazuje na to, že pokiaľ má byť určitá obchodná transakcia uznaná ako daňový výdavok, musí v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. okrem iných podmienok súvisieť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov daňovníka. 49. Výdavky obchodných partnerov sťažovateľa (na ubytovanie, pohonné hmoty, školenia, telefonovanie...) bezprostredne súvisia - sú v príčinnej korelácii s príjmami týchto osôb (ktorým tieto výdavky aj reálne vznikli). Výdavok, ktorý v tejto veci súvisel s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov sťažovateľa, bola dohodnutá odmena, ktorú sa sťažovateľ zmluvne zaviazal zaplatiť za dodanie prác. Sťažovateľ si ako daňový výdavok uplatňoval výdavky fyzických osôb, ktoré neboli so sťažovateľom v pracovnoprávnom pomere, a teda ich výdavky súvisiace s vykonávaním prác pre sťažovateľa nemožno považovať za výdavky sťažovateľa na účely dane z príjmov. Fyzické osoby, ktorých výdavky si sťažovateľ uplatnil ako svoj daňový výdavok, boli so sťažovateľom v obchodnom partnerskom vzťahu, pričom zmluvne dohodnutý „výdavok“ sťažovateľa v rámci tohto obchodného vzťahu bola cena za dodané práce. Obchodní partneri sťažovateľa konali samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Nimi vynaložené náklady súviseli s dosiahnutím ich príjmov. 50. V rámci dohodnutej ceny dodaných prác nebola dohodnutá výška súvisiacich nákladov, a to suma hradená za ubytovanie, suma za poskytnutý telefón a telefónne hovory, v žiadnej zmluve nebolo uvedené poskytnutie motorového vozidla. V dohodnutej zmluvnej cene práce na hodinu nebol odkaz na prípadné ďalšie náklady, ktoré mali súvisieť s dohodnutou cenou práce. Sťažovateľ nepreukázal, že uplatnené sporné daňové výdavky (výdavky jeho obchodných partnerov) boli zahrnuté do dohodnutej ceny práce (fakturovanej sťažovateľovi jeho obchodnými partnermi). Daňovo uznateľný výdavok musí spĺňať podmienku vecnosti, musí ísť o výdavok súvisiaci s predmetnom podnikania daňového subjektu a výšku výdavku takto účelovo vynaloženého je povinný daňový subjekt preukázať. 51. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že jednotliví obchodní partneri si uplatňovali výdavky podľa § 6 ods. 10 zákona č. 595/2003 Z.z. vo výške 40% z úhrnu príjmov. Náklady, ktoré sťažovateľ účtoval vo svojom účtovníctve do daňových výdavkov za obchodných partnerov - ubytovanie, školenia, telefóny, nákup pohonných látok a výdavky pri používaní motorových vozidiel súviseli s ich podnikateľskou činnosťou a tieto si mali premietnuť do ceny poskytnutej služby a následne mali byť fakturované sťažovateľovi. Tým, že dodávatelia si uplatňovali výdavky podľa § 6 ods. 10 zákona č. 595/2003 Z.z. vo výške 40% z úhrnu príjmov z podnikania, alebo príjmov z inej samostatnej zárobkovej činnosti, tieto výdavky za ubytovanie, cestovné náklady, školenie a ostatné súvisiace výdavky mali touto formou zohľadnené vo výške zákonom stanoveného limitu, teda 40% z príjmov uvedených v § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona. 52. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutia, ktoré mali byť podľa jeho názoru aplikované na prejednávanú vec, najvyšší súd uvádza, že obe sa týkali dane z pridanej hodnoty. Nemožno zamieňať podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a podmienky na uplatnenie daňových výdavkov na účely dane z príjmu. Ide o dva odlišné druhy daní, upravené samostatnými právnymi predpismi, v ktorých sú autonómne definované jednotlivé zákonné podmienky a kritériá posudzovania jednotlivých nárokov, ktoré nemožno zamieňať, či analogicky aplikovať, keď sa jednotlivé právne inštitúty či definície nezhodujú. Na okraj k tomu najvyšší súd ešte poznamenáva, že rozhodnutie Commisioners of Customs and Exice v. Redrow Group plc (1999) STC (rozhodnutie House of Lords, Veľká Británia) nie je rozhodnutím Súdneho dvora EÚ (sťažovateľ ho označil ako „prípad ESD“). 53. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že protokol o daňovej kontrole neobsahoval vyjadrenie správcu dane k námietkam daňového subjektu, najvyšší súd poukazuje na to, že v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku sú námietky, resp. vyjadrenia daňového subjektu súčasťou protokolu len na jeho návrh, a až od tejto skutočnosti následne závisí, či protokol obsahuje vyjadrenia správcu dane k tvrdeniam daňového subjektu, a to len v takej miere, aby bola naplnená zákonná požiadavka (§ 46 ods. 8 Daňového poriadku), že protokol z daňovej kontroly má obsahovať výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; teda nie je povinnosťou správcu dane reagovať v protokole na každé vyjadrenie daňového subjektu. Najvyšší súd z predloženého administratívneho spisu nezistil, či a ktoré konkrétne vyjadrenia žiadal sťažovateľ uviesť do protokolu, a sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neoznačil žiadne svoje podanie (či už písomné alebo ústne do zápisnice), v ktorom by o takýto úkon požiadal.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo/73/2017 zo dňa 20.11.2018: Skrátením dane podľa § 276 Tr. zák. sa rozumie akékoľvek konanie páchateľa, v dôsledku ktorého je daňovníkovi vymeraná nižšia daň alebo k jej vymeraniu vôbec nedôjde. Z tohto pohľadu treba za skrátenie dane považovať aj neoprávnené vytvorenie alebo navýšenie daňovej straty (napr. na základe fiktívnych nákladov), ktorú môže daňovník, ktorý je právnickou osobou, počas bezprostredne nasledujúcich zdaňovacích období odpočítať od daňového základu (§ 30 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom v čase spáchania skutku). K dokonaniu tohto trestného činu dôjde v takom prípade odpočítaním neoprávnene vytvorenej daňovej straty od daňového základu daňovníka v nasledujúcom zdaňovacom období. Z uvedeného vyplýva, že pri správnom použití zákona mal byť skutok v bode 3) rozsudku okresného súdu posúdený ako pokus zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 14 ods. 1, § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. Avšak vzhľadom na to, že pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin a úhrnný trest odňatia slobody bol v posudzovanej veci ukladaný obvinenému podľa trestnej sadzby stanovenej za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., zistené porušenie zákona nijak neovplyvnilo postavenie obvineného a teda ani tento dôvod dovolania nemožno v posudzovanej veci použiť (§ 371 ods. 5 Tr. por.). Na tom nemení nič ani fakt, že pri pokuse tohto trestného činu neprichádza uplatnenie účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. e) Tr. zák. do úvahy. V takýchto situáciách je podľa najvyššieho súdu totiž namieste analogické použitie účinnej ľútosti podľa § 85 ods. 1 Tr. zák., avšak iba za predpokladu, že páchateľ dobrovoľne škodlivý následok (v podobe bezprostredne hroziaceho skrátenia dane) zamedzí alebo napraví (napr. podaním opravného alebo dodatočného daňového priznania), alebo urobí o trestnom čine oznámenie v čase, keď sa mu mohlo ešte zabrániť.