Daňové právo

19.1. Základná charakteristika správneho súdnictva.

Od čias francúzskej buržoáznej revolúcie sa snažia demokratické štáty organizovať svoj systém verejnej moci, založený na Montesquieuovej teórie trojdelenia moci. Podľa tejto teórie sa verejná moc delí na:

a)         zákonodarnú

b)        súdnu

c)         výkonnú

 

Pod výkonnou mocou sa v podmienkach Slovenskej republiky rozumie vláda Slovenskej republiky a organizácia verejnej správy. Táto sa vykonáva v organizačnom a dynamickom slova zmysle. Organizačným rozmerom je systém orgánov buď štátnej správy alebo samosprávy, alebo iných subjektov, na ktoré je prenesený výkon štátnej správy. 

V dynamickom slova zmysle ide najmä o činnosť rozhodovaciu, ktorej výsledkom môže byť:

a)         vydanie individuálneho správneho aktu. Takýto správny akt ma presne a individuálne určených adresátov, identifikovaných spôsobom, ktorým je možné rozlíšiť jednu osobu od druhej. Napríklad jednu právnickú osobu rovnakého druhu od druhej právnickej osoby toho istého druhu (s.r.o., občianske združenia a podobne). Práve individuálnosť adresátov konania v rámci kontroly a prieskumu vytvára priestor pre podanie individuálneho úkonu vo svojom mene, a to žaloby.

b)        vydanie normatívneho správneho aktu. Pre oblasť správneho súdnictva je zaujímavé vydávanie všeobecne záväzných normatívnych právnych aktov.  Keďže základnou črtou  týchto finálnych foriem rozhodovacej činnosti je ich všeobecnosť a teda neexistencia individuálne určeného účastníka, je obmedzená aj možnosť ich napadnutia, a to len prostredníctvom orgánov prokuratúry.[823]

 

Existencia správneho súdnictva nie je popretím nezávislosti všetkých troch mocí. Naopak, je vyjadrením systému bŕzd a protiváh, ktorými sa navzájom kontrolujú tieto moci tak, aby nemohlo dôjsť k deštruktívnemu stavu uzurpovania si moci. Správne súdnictvo je tak istou formou kontroly verejnej moci a predovšetkým orgánov verejnej správy, čo sa týka ich dynamickej, teda rozhodovacej formy činnosti. V slovenskom právnom poriadku nie je upravená explicitná definícia tohto pojmu. Môžeme sa k nej dopracovať historickou analýzou toho, čo tento inštitút znamenal a analýzou ústavného vymedzenia v rámci ústavného poriadku Slovenskej republiky.

           

Správne súdnictvo má v modernej dobe na Slovensku dlhú tradíciu. Ako jeden z mála inštitútov bola istá forma správneho súdnictva regulovaná už v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. Jej základným účelom bola kontrola úradnej činnosti. V roku 1884 bol etablovaný súdny orgán pre kontrolu finančnej správy, ktorý neskôr splynul so Všeobecným správnym súdom. Uhorská časť monarchie založila Všeobecný správny súd zákonným článkom XXIII/1896. Aktívne legitimovanými osobami boli nielen tie, o ktorých právach a právom chránených záujmoch resp. povinnostiach sa rozhodovalo, ale aj úradníci. Správny súd v tomto období pracoval nielen v rámci kasačného princípu, ale aj reformačného, mohol vykonávať dokazovanie a preskúmavať inštitút správneho uváženia. Pre porovnanie, v rakúskej časti monarchie takéto niečo nebolo možné a súd bol vo svojej rozhodovacej činnosti striktne viazaný kasačným princípom.

           

Po vzniku Československej republiky bolo etablovanie správneho súdnictva jednou z prvých úloh novej moci a to dokonca ešte pred prijatím tzv. recepčnej normy. Išlo o zákon č. 3/1918, zatiaľ čo univerzálna recepčná norma ohľadne právneho poriadku bola publikovaná pod číslom 11/1918. [824] Bol zriadený Najvyšší správny súd, ktorého úlohou bola ochrana osôb pred nezákonným rozhodnutím alebo opatrením, ktorým mohli byť osoby ukrátené na svojich právach .  Podobne ako v aktuálnom systéme, súdnej kontrole nepodliehali abstraktné normy, interné normatívne normy, osvedčenia, procesné rozhodnutia.

           

Z hľadiska historického je zaujímavé sledovať vývoj správneho súdnictva po roku 1939. Je známe, že 14. marca 1939 vznikla Slovenská republika, ktorá počas svojho vývoja do roku 1945 vykazovala totalitné znaky, ktorých súčasťou bolo aj rasové prenasledovanie časti obyvateľstva a podobne. Napriek tomu už v roku 1939 bol zriadený Hlavný poisťovací súd a neskôr v roku 1940 aj Najvyšší správny súd pre územie Slovenska. Napriek problematickej dobe štátna moc až do vypuknutia Slovenského národného povstania rešpektovala nezávislosť tohto orgánu. Jeho právomoc bola jednak v preskúmaní zákonnosti konania úradov a jednak v rámci kompetenčného súdnictva. Napriek dobe sa odborná literatúra zhodne, že tento súd vykazoval viaceré veľmi moderné prvky [825]. Ako príklad je možné uviesť zákonom predpokladanú samostatnosť, aj čo sa týka technicko-organizačného zabezpečenia a správy súdu, možnosť prijímania judikátov, či existencia poistky na vydanie nového rozhodnutia v súlade s právnym názorom súdu.

           

Tradíciu správneho súdnictva narušil až zákon z roku 1952, ktorý už s existenciou správneho súdnictva nepočítal a tak sa nie síce de iure, ale de facto zrušil systém tejto kontroly.[826] Ten bol obnovený až v roku 1992 zaradením 5. časti Občianskeho súdneho poriadku. Jej obsahom bola procesná úprava preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov súdom a to ako právoplatných tak aj neprávoplatných, v prípade, kedy správne súdnictvo plnilo úlohu odvolacieho orgánu.

           

Do roku 1992 podliehali súdnemu prieskumu len otázky poistenia, rozhodnutia colnej správy, otázky o prípustnosti ústavnej starostlivosti a o zápise do voličských zoznamov.

           

Môžeme z hľadiska tejto genézy zhrnúť, že správne súdnictvo tvorilo systém kontroly orgánov verejnej správy za účelom ochrany slabšieho, teda právnickej a fyzickej osoby, ktorá bola  ako účastník konania rozhodnutím dotknutá. Vo väčšine prípadov bola táto možnosť prieskumu prípustná iba po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, teda proti právoplatným rozhodnutiam.  Tento záver môžeme považovať za základný prístup, s ktorým budeme skúmať aj ústavno-právne vymedzenie správneho súdnictva v podmienkach aktuálneho právneho poriadku Slovenskej republiky.

           

V súčasnosti je správne súdnictvo naplnením základného princípu obsiahnutého v čl. 1 Ústavy SR o právnom štáte. Materiálne (rozumej z hľadiska obsahu a účelu) chápanie právneho štátu hovorí o potrebe kontroly verejnej správy zo strany súdnej moci. Jeho základnou úlohou je ochrana zákonnosti v konaní a následne aj ochrana práv fyzických a právnických osôb. V tomto ohľade treba upozorniť, že ide o vzájomné prepojené predmety ochrany. Zákonnosť predpokladá aj ochranu verejnoprávnych subjektívnych práv, subsidiárne aj súkromnoprávnych.

           

Verejná správa ovplyvňuje život jednotlivca v obidvoch rovinách, aj súkromnej (napríklad vlastnícke právo), aj verejnej. Teória rozlišuje

a)         verejné subjektívne práva, ako je napríklad právo na rozhodnutie bez prieťahov.  Toto právo účastník nemá plne k dispozícii, preto je viac objektívneho charakteru. Pre právnu prax to znamená okrem iného aj to, že ho nemôže previesť na iného, môže na jeho ochranu vstúpiť orgán vo verejnom záujme, aj keď je účastník pasívny a nekoná.

b)        súkromné subjektívne práva sú zvyčajne, ale nielen práva upravené občianskym zákonníkom a sú naviazané na subjekt. Klasickým príkladom je vlastnícke právo, osobnostné práva a podobne.  Samozrejme, ako orgán verejnej správy, tak aj orgán súdny v rámci konaní podľa správneho súdneho poriadku nemôže nezohľadniť v nejakej právnej podobe existenciu subjektívneho práva. Prioritne však platí potreba aktivity subjektu v podobe podania alebo žaloby.

 

Formálne je predmetom správneho súdnictva ochrana osoby pred nezákonnosťou zo strany verejnej moci a to v podobe:

a)         nezákonných aktov verejnej moci vydaných v administratívnom konaní,

b)        nezákonnosti v priebehu konania, napríklad ako nečinnosť, alebo ako opomenutie účastníka konania,

c)         iný zásah do zákonnosti.