Daňové právo

18.9. Daňové konanie

Daňové konanie je upravené v štvrtej časti zákona a z pohľadu rozhodovacej činnosti orgánov finančnej správy a obcí má rozhodujúce postavenie v rámci správy daní. Z pohľadu vymedzenia daňové konanie  je konaním, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov[753]. Možno povedať, že označenie štvrtej časti ako Daňové konanie je nešťastné a to z dôvodu, že aj v iných častiach daňového poriadku sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, a teda sa uskutočňuje daňové konanie. Na daňové konanie sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní[754] -  zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na znenie úvodného ustanovenia Správneho poriadku : „Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak“ možno konštatovať, že aj daňové konanie je konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú, avšak daňový poriadok ustanovuje inak. Aj správcovia daní sú správnym orgánom, čo vyplýva z práve z úvodného ustanovenia Správneho poriadku.

 

Začatie daňového konania

Daňové konanie začína

a)         na návrh účastníka daňového konania (v tomto prípade je daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie;

b)        z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov ( v tomto prípade sa daňové konanie začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon).

 

Účastníkom daňového konania[755] je daňový subjekt. Na daňovom konaní sa môže zúčastniť aj iná osoba, ktorú správca dane na daňové konanie prizve, napr. znalec, svedok a pod.  Práva a povinnosti účastníka daňového konania má aj ten, na koho podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu prešla z dlžníka povinnosť alebo na koho prešli podľa osobitného predpisu záväzky za daňového dlžníka, alebo od koho možno podľa tohto zákona vyžadovať plnenie za daňového dlžníka, napr. dedič.

 

Daňové konanie možno prerušiť, alebo zastaviť[756]. Správca dane daňové konanie preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Správca dane môže prerušiť konanie, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas. Daňové konanie sa zastaví, ak napríklad navrhovateľ vzal späť svoj návrh skôr, ako bolo o ňom rozhodnuté alebo  právnym nástupcom daňového subjektu je Slovenská republika, okrem konania o dani z nehnuteľností

 

Rozhodnutie[757] je individuálnym správnym aktom vydávaným v daňovom konaní, pričom platí, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Tu možno poukázať, že sa už neuplatňuje tzv. „zásada objektívnej, resp. materiálnej pravdy“, nakoľko správca dane nezisťuje skutočný stav veci, ale v rámci daňového konania vychádza zo zisteného skutkového stavu veci[758].

 

Rozhodnutie musí obsahovať (ak sa neustanovuje inak)

-            označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,

-            číslo a dátum rozhodnutia,

-            identifikáciu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo,

-            výrok (vrátane ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo) a lehotu na plnenie, ak sa ukladá povinnosť plniť, pričom lehota na plnenie je spravidla 15 dní,

-            poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku,

-            vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.

 

Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie o opravných prostriedkoch, ktorým sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu, nemusí obsahovať odôvodnenie.

 

Ak chýba v rozhodnutí poučenie o odvolaní alebo v rozhodnutí bolo nesprávne uvedené poučenie, že proti rozhodnutiu nemožno podať odvolanie, alebo ak bola skrátená lehota na podanie odvolania alebo nie je v poučení určená lehota vôbec, odvolanie možno podať do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia; to neplatí, ak rozhodnutie podľa daňového poriadku  nemusí obsahovať poučenie.

 

Doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať odvolanie, je právoplatné.

           

Daňový poriadok pozná aj tzv. nulitné rozhodnutie, ktorým pri správe daní je rozhodnutie

-            ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu dane, ktorým je obec, za nulitné rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný,

-            ktoré bolo vydané omylom inej osobe,

-            ktorým bola vyrubená daň po zániku práva vyrubiť daň,

-            ktoré nadväzuje na nulitné rozhodnutie.

 

Nulitu rozhodnutia posudzuje z vlastného podnetu alebo iného podnetu druhostupňový orgán, a to kedykoľvek; ak ide o rozhodnutie ministerstva, posudzuje také rozhodnutie minister financií Slovenskej republiky na základe návrhu ním ad hoc určenej osobitnej komisie.

 

            Daňový poriadok určuje aj lehoty na rozhodnutie a platí, že orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní, avšak aj túto lehotu môže pred jej uplynutím predĺžiť druhostupňový orgán.